Na salaši ich znovuobjavila Adela Banášová.
TRENČÍN. Televízna a rozhlasová moderátorka predstavila v Trenčíne svoju knižku Zabudnuté slovenské rozprávky. Rukopis venovala svojej mame už pred vyše desiatimi rokmi.
Zábavné príbehy pre deti vybavila presvedčivým rodokmeňom a vlastnými ilustráciami. Pôvodne sa v starej slovenčine volali Poviedanky starjeho baču a jeho príhody, lenže knihu s takýmto názvom by si vraj nikto nekúpil.
O salaši, na ktorom sa starý zaprášený zväzok našiel, vieme len to, že autorka si ho predstavovala ako miesto nehodiace sa do konceptu modernej doby, ktoré musia zbúrať, aby tam mohli postaviť niečo polyfunkčné.
Mäkké postavy sú sympatickejšie
Hlavnými hrdinami zabudnutých rozprávok sú traja bryndzovníci. Keďže sú z bryndze, sú mäkkí a majú mäkké srdce. Navyše, po tom, čo v lese vyslobodili z pasce srnku, mohol si každý z nich želať čarovnú schopnosť.
„Ako sa to už v živote stáva, keď zrazu dostaneme možnosť, aby sa nám niečo splnilo, zrazu nevieme, čo by to malo byť. Jeden z bryndzovníkov zazmätkuje a povie, že by chcel na základe hmatu zistiť, čo to je. Nechcel však vyzerať ako hlupák, preto túto schopnosť stále nasilu využíval. Ďalší chcel mať naporúdzi vždy dobrý vtip, čo nie je úplne zlé, pretože dobrý vtip dokáže niekedy vyriešiť mnoho situácií, o ktorých si myslíte, že sú aktuálne tragické a dôležité. Asi jediné rozumné želanie mal tretí bryndzovník – chcel sa stať ženou. Odvtedy sa im lepšie darilo, lebo konečne mali niekoho, kto to viedol,“ vysvetlila Banášová.
Priestor nechala autorka deťom
Bryndzové postavičky stretávajú počas púte po Slovensku rôzne, nielen rozprávkové, bytosti. Príbehy sú uvoľnené a vtipne vystihujú viaceré spoločenské neduhy. Napríklad, v malej horskej dedinke Klebetné Kydy s devätnástimi obyvateľmi bryndzovníci zisťujú, že väčšina ľudí celé dni klebetí a ohovára tých, čo práve nie sú nablízku.
Ako doplnila autorka, čitateľ by mal pri čítaní Zabudnutých slovenských rozprávok na všetko zabudnúť.
„Práve to je dobré na tejto knihe, je to taká surrealistická detská literatúra. V prvom rade som chcela nechať priestor deťom, nech si svet vytvárajú, ako chcú. V spomínanej dedine je aj telefónna búdka, čiže je jasné, že letopočty nesedia. Všetko je a nič nie je náhoda, ale v tejto knihe by som nič príliš neanalyzovala."
