NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Tisíce hrobov zrovnaných so zemou, zničené náhrobné kamene staré stovky rokov, zo zeme vyčnievajúce kosti i lebky mŕtvych a navždy znesvätené miesta posledného odpočinku zosnulých spoluobčanov nielen židovského pôvodu. Starý židovský cintorín zrušili definitívne v 70. rokoch minulého storočia nehumánnym spôsobom, ktorý potomkovia zosnulých iba ťažko znášali. Dnes v jeho časti stojí Park Dominika Štubňu – Zámostského i nové bytovky.
V ohradených miestach patriacich Židovskej náboženskej obci je pod ochranou jediný zachovaný hrob rabína Dávida Deutscha.
Nepomohli ani protesty
Mnohí z príslušníkov mladej generácie dnes netušia, že počas prechádzok parkom sa pod ich krokmi skrývajú pozostatky dávno zosnulých. Pritom pre židovskú komunitu je zrušenie a zničenie cintorína obrovským hriechom.
Podľa židovskej tradície je neprípustné rušiť pokoj zosnulých. Do zeme boli uložení navždy a patria zemi. „Židia sa vtedy márne snažili protestovať, aby cintorín nezrušili. Nechápali, ako sa môže zlikvidovať cintorín,“ hovorí Zuzana Janegová-Porubčanová, spoluautorka novomestskej monografie.
Starý cintorín, ktorý mal židovskú, ale i katolícku a evanjelickú časť, mal rozlohu 20tisíc metrov štvorcových. Po desiatich tisícoch hrobov dnes už nie je ani stopy. Zopár starých židovských náhrobných kameňov sa zachovalo v ohradenej časti, niekoľko pieskovcových kusov skončilo v Podjavorinskom múzeu. Osud tisícov ostatných je dodnes záhadou.
Honosné náhrobné kamene zo švédskej žuly
Najstaršie náhrobné kamene v najväčšej - židovskej časti pochádzali z roku 1700. Na mnohých bol symbol kmeňa Levitov či Dávidova hviezda. Novšie honosné kamene boli zo švédskej žuly i vzácneho mramoru.
„Ženy a muži ležali zmiešane. Nápisy na kameňoch boli hebrejské, len na novších boli aj nemecké. Tvar a veľkosť kameňov boli pomerne rovnaké,“ pokračovala Porubčanová. Podľa jej slov už v 60. rokoch minulého storočia začal cintorín ustupovať rozmáhajúcej sa výstavbe bytoviek i jednopodlažného obchodu. „Kopcovitý terén dodával cintorínu velebu a krásu. Dojímavo pôsobila jemná a krásne vypracovaná ornamentika náhrobkov v rôznych farbách a tvaroch. Nezvyklý bol aj poriadok a zachovalosť.“
Keď sa cintorín dostával do vnútra rozrastajúceho sa mesta, rozhodlo sa v 70. rokoch mesto cintorín zrušiť.
Z povrchu cintorína trčali kosti
Spomienky pamätníkov poukazujú na nehumánne zrušenie cintorína. Bývalí žiaci zo základnej školy v blízkosti zrušeného židovského cintorína sa počas jeho likvidácie, keď nepracovali ťažké stroje, sem chodievali hrávať.
„Kamene boli pri rušení cintorína pováľané hlava-nehlava. Mnohé už boli poroztĺkané a popraskané na niekoľko kusov. Zažívali sme vtedy pocit tajomna a úzkosti, keď sme to sledovali. Nádherné úlomky z honosných kameňov sme si niekedy aj zobrali,“ spomína Novomešťan.
Niektorí zo žiakov neváhali hľadať v priestoroch likvidovaného cintorína aj kostrové pozostatky. Po zásahoch buldozérom pri zrovnávaní zeme nebol problém kosti či lebku nájsť priamo na rozhrnutom povrchu.
„Veľmi sme sa tam báli. Starší spolužiak si zo starého cintorína priniesol zachovanú celú lebku. Vyvaril ju a položil doma na skriňu. Kostí sme tam našli veľa. Niektorí aj hrabali v zemi,“ dodal Novomešťan.
Na lyžici bagra bola zaseknutá kostra
Židovskej komunite nepomohlo ani poukazovanie na fakt, že sa so židovskou časťou cintorína likvidujú i miesta, kde boli pochovávaní v ďalších častiach cintorína katolíci a evanjelici.
Masívne zrušenie rozľahlej plochy židovského cintorína po rokoch 1972-1973 bolo spojené s mnohými tragickými pohľadmi.
„K mojim najstrašnejším spomienkam patrí pohľad na bager pracujúci na cintoríne v týchto rokoch. Z jeho lyžice trčala zaseknutá celá kostra človeka bez lebky. Tento obraz patrí k mojim najhorším snom, dodnes to vidím,“ povedal Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave.
Ako ďalej povedal, spôsob likvidácie cintorína bol neľudský, nechutný a hrozný. Podľa ďalších pamätníkov sa na blízkom sídlisku objavilo aj zopár chlapcov, ktorí mali na špagátoch okolo krku priviazané lebky.
Poslednými bojovníkmi za zachovanie starého židovského cintorína bola lekárka Irena Baumová a Artur Marmorstein, otec Pavla Mešťana. Po smrti Baumovej v máji v roku 1970 sa o pár rokov spustila mašinéria smerujúca k definitívnej likvidácii cintorína.
„Doktorka Baumová za života viackrát vyslovila prianie, že chce ležať na starom cintoríne. O jeho zachovanie bojovala po vojne celé roky. Lekárku pochoval rabín z Galanty, rozlúčkovú reč mal v nemčine,“ vyjadril sa pred troma rokmi pre miestnu tlač lekár Henrich Lifka.
„ Po úmrtí Novomešťanky Baumovej už nemali organizácie snažiace sa o zrovnanie cintorína so zemou žiadneho odporcu. Telesné pozostatky Ireny Baumovej exhumovali a preniesli na nový cintorín a začali s odstraňovaním tisícok starých náhrobných kameňov z cintorína.
„Krásne kamene sa rozrezali na väčšie kusy a niektoré odrezky boli použité na vydláždenie chodníka pri novomestskom katolíckom kostole,“ tvrdí žena, ktorá bývala v susedstve cintorína.
Zopár náhrobných kameňov ostalo v ohradenej časti
FOTO: MARTIN ŠIMOVEC
Na dlažobnej kocke je hebrejské písmeno
Pri detailnom skontrolovaní kockami vydláždeného chodníka smerujúceho k námestiu sa aj nám podarilo objaviť tmavú kocku s hebrejským písmenom Šin.
Možné využitie niektorých rozrezaných náhrobných kameňov na výstavbu chodníka potvrdila vo svojej práci aj Zuzana Porubčanová.
„Židovské náhrobné kamene z tvrdých materiálov boli rozsekané na kocky a spolu s ostatnými žulovými kockami na tento účel určenými poslúžili na vydláždenie chodníka. Dôkazom sú nielen niektoré kocky, ktorých povrch je až podozrivo dokonale hladký, ale i kocky, na ktorých sú latinkou vytesané písmenká. Ďalej je tam kocka s hebrejskými písmenami i ornamentom,“ povedala Porubčanová.
Viaceré kocky s písmenkami a ornamentmi, ktoré pred rokmi nafotila Porubčanová na chodníku v blízkosti rímskokatolíckeho kostola dnes už okrem nami nájdenej výnimky nenájdete. Mohli byť už dávnejšie vymenené alebo otočené. Tých hladkých a kvalitne vybrúsených je tam však veľké množstvo dodnes.
Kocky, ktoré mohli byť nasekané z kameňov už v 70. rokoch, tak paradoxne ostali jednou z posledných dochovaných častí náhrobných kameňov. Riaditeľa Múzea židovskej kultúry použitie kameňov v podobe niektorých dlažobných kociek poburuje aj po dlhých rokoch.
„Je to pre mňa strašne smutné, že sa po týchto kameňoch stúpalo. Je to neuveriteľne dehonestujúce. Ďalšie kamene boli dávno rozkradnuté, nič sa nezachránilo. Rôzne vzácne žulové kamene boli ukradnuté už aj z nového židovského cintorína,“ hnevá sa Pavol Mešťan.
Podľa jeho slov bolo zreteľné, že ide o hebrejské písmená na kameňoch. Trápi ho to o to viac, že židovská komunita ovplyvňovala v minulosti výrazne život v Novom Meste nad Váhom v hospodárskom i spoločenskom živote a dala mu množstvo osobností. „Tým ľuďom by bolo treba vzdávať preto úctu,“ prízvukoval Mešťan.
Dlažobná kocka na chodníku s hebrejským písmenom
FOTO:MARTIN ŠIMOVEC
Kamene ukrýva brečtan
Cintorín zrušili a zlikvidovali napriek jeho veľkej umeleckej i historickej hodnote. „Oficiálnym dôvodom bola socializácia Nového Mesta nad Váhom. Stavali sa tu bytovky a obchod s potravinami,“ konštatoval Mešťan.
Posledné celé náhrobné kamene možno dnes nájsť s trochou šťastia aj mimo ohradeného pozemku v priestoroch bývalého cintorína. Z väčšej časti sú však prikryté zemou. „To je však len nepatrný zlomok z náhrobných kameňov, ktoré sa na cintoríne nachádzali,“ dodala Porubčanová.
Niekoľko kusov náhrobných kameňov je opretých o stromy v časti patriacej Židovskej náboženskej obci. Aj posledné spomienky v podobe náhrobných kameňov dnes už pohlcuje rozpínajúci sa brečtan a jeho listy.
Časť pozemku, na ktorej sa nachádzal starý cintorín, bola odkúpená a ohradená vysokým kovovým plotom. Tento pozemok je dnes verejnosti neprístupný.
V rámci jeho areálu sa nachádza náhrobný kameň a hrob novomestského rabína Dávida Deutscha.
„Novomestským rabínom bol v rokoch 1810 – 1831. Napísal šesťzväzkové dielo komentárov a vysvetliviek k statiam o židovských sviatkoch a náboženských obradoch. Pochádzal z Nitry a zomrel v Novom Meste nad Váhom,“ priblížil rabína Pavol Mešťan.
V roku 1977 prišiel na cintorín v spoločnosti Pavla Mešťana pátrať po svojom dávnom prapredkovi rabínovi Dávidovi Deutschovi mladý chlapec. Tento ortodoxný rabín z New Yorku pátral po prapredkovi preto, lebo Deutsch mal väzbu na najuznávanejšieho rabína histórie Chatama Sofera.
„Chatam Sofer sa dokonca po pohrebe rabína Deutscha pri jeho hrobe štyri hodiny modlil,“ potvrdil Mešťan.
Kopali aj v 90. rokoch
Záhady starého židovského cintorína nenechali nečinných potomkov ani roky po jeho definitívnom zlikvidovaní. „Začiatkom 90. rokov sa ubytoval o polnoci v novomestskom hoteli muž s veľmi dlhou bradou. Bol to pravdepodobne rabín. Hovoril po slovensky, ale Slovák to nebol. Prišla s ním aj krásna Ruska,“ spomína si bývalý zamestnanec hotela.
Nedal sa presvedčiť, aby neskoro v noci na bývalý cintorín nešiel a už po polnoci vyrazil hľadať jeho niekdajšie priestory. Vrátil sa sám krátko nad ránom.
„V nasledujúcich dňoch si najal dvoch chlapov, ktorí tam dva dni kopali. Neznámy muž mal presne nakreslený plánik, kde hľadať. Bolo to ešte v čase, keď tento priestor nebol oplotený. Nález a artefakty hľadal v blízkosti stromu, ale nenašiel to, čo chcel. Strávil u nás niekoľko dní, potom odcestoval nevedno kam,“ prezradil bývalý hotelový pracovník. Na vrátnici po tajomnom mužovi ostal iba krompáč, ktorý v meste kúpil.
