NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Štefan Petráš sa už v roku 1952 stal dorasteneckým majstrom Československa v boxe. O rok neskôr sa pästiar Spartaku Nové Mesto nad Váhom, ale aj Spartku Myjava a Dukly Trenčín radoval z prvého titulu šampióna Slovenska. Štvornásobný majster republiky a československý reprezentant zažil zlatú éru novomestského boxu. Časy, keď sa okolo ringu tlačilo v Novom Meste aj tisíc rozvášnených fanúšikov.
Kto a kedy vás priviedol medzi povrazy v ringu?
Mal som deväť súrodencov, tri sestry a sedem bratov. Od jedenástich rokov som nemal rodičov a vychovávala ma ulica. Moji starší bratia boxovali. Po druhej svetovej vojne som začínal boxovať v Nových Zámkoch, kde som sa narodil. Box mi učaril už v štrnástich rokoch.
Ako ste sa dostali do Nového Mesta nad Váhom?
V roku 1949 som išiel za učňa na Myjavu, kde som boxoval do roku 1952. Potom som tam robil aj tovariša. Na Myjave sa mužstvo rozpadlo, starší odišli, a preto som v roku 1952 prišiel do skvelého klubu v Novom Meste nad Váhom. Tu som boxoval až do roku 1960 s výnimkou vojny, ktorú som absolvoval v Dukle Trenčín (1954-1956). V Novom Meste i v Trenčíne mal vtedy box obrovskú podporu.
Ako jeden z mála Čechoslovákov ste sa v 50. rokoch dostali do Západného Nemecka.
V roku 1956 som sa dostal do výberu Prahy a cestovali sme boxovať do Mníchova. Náš odchod na západ odúhlasila vojenská generalita, ktorá fandila boxu. Išli sme v civile. Pri odchode rýchlikom nás v Plzni odstavili na vedľajšiu koľaj a všetky vagóny kontrolovali psi. Prehliadky boli silné. V Nemecku som prežil inváziu Sovietov do Maďarska a rozmýšľal som, či v Mníchove nezostanem. Dôvodom návratu do vlasti bola moja manželka. V Mníchove už v roku 1956 jazdilo v uliciach toľko áut, ako u nás teraz.
Kde všade v cudzine ste boxovali?
Predovšetkým vo východnom a západnom Nemecku, Rakúsku, v Maďarsku i na švajčiarskych hraniciach. Najmä Berlín a Mníchov bol nezabudnuteľný. V Berlíne už vtedy mali neuveriteľné futbalové ihriská, tenisové dvorce a nádhernú atletickú dráhu. Ale všade boli a strážili sovietski vojaci.V Mníchove nám zase dali sto mariek a povedali, robte si čo chcete. Nechápali sme, keď nám čašník núkal mnoho druhov limonády. U nás bola vtedy iba jedna.
Do nášho regiónu chodili v 50. rokoch boxovať kluby z celej Európy.
Chodili k nám naozaj veľké kluby. V 1955 som doma boxoval proti Dynamu Berlin, potom u nich odvetu, o rok neskôr proti Crvenej zvezde Belehrad. Chodili k nám kluby z Poľska, z bulharskej Sofie i skvelí Rumuni. Tí boli tvrdí ako novomestská skala.
Aké boli vtedy vzťahy medzi tvrdými chlapmi z ringu?
Priateľské. Všetci sme držali za jeden povraz, povzbudzovali sa navzájom. Novozámčanov i boxerov z Komárna sme v Berlíne povzbudzovali po maďarsky. V Nemecku nám nikto nerozumel, až sa tlmočník pýtal, že akou rečou kričíme. Mňa dokonca obchádzali aj zranenia. Mal som akurát dvakrát modré oko, aj to sme sa raz zrazili hlavami. A keď niekomu napuchlo pod okom, prikladali sme si surové mäso. To pomohlo.
Vy ste odprevádzali z ringu väčšinou súperov K.O.
Boxoval som v strednej váhe a aj keď som bol chudý, mal som riadnu ranu. Keď som súpera trafil, vedel som, že víťazstvo mi neunikne. Skutočne, z 320 zápasov som väčšinu vyhral K.O. Ale keď som bol mladý, aj ja som vyfasoval. Zo začiatku som sa aj ja bál bitky, až sa mi triasli kolená. Aj som si poplakal. Nebolo mi všetko jedno, keď som boxoval so štyridsaťročným chlapom. Hneď v prvom zápase života v roku 1948 som nastúpil proti jednému z najlepších slovenských boxerov vtedajšej doby Holderíkovi, ktorý bol o desať rokov starší.
Aký vzťah k boxu mali v 50. rokoch Novomešťania?
Box milovali a boli by nám dali aj to posledné. Na box chodilo v sobotu a v nedeľu šesto až tisíc ľudí. Dokonca náš pán dekan v kostole sa sťažoval na boxerov. Keď bol v nedeľu o desiatej box, tak mal prázdny kostol. Fanúšikovia boli vášniví. Keď som raz prehral, hodil jeden z nich po rozhodcovi barle. Zbožňovali nás aj obchodníci, poslali liter vína. Mäsiari nás zásobovali dobrým mäsom, aj v čase lístkového systému. Mesto ponúklo pomoc, obedy boli lacné.
Kde všade sa v Novom Meste nad Váhom boxovalo?
Bolo to v dnes už neexistujúcom hoteli Slovan a v bývalom závode VÚMA. Boxovalo sa však aj v starom kine Považan i na dvore gymnázia. Trénovali sme aj v priestoroch dnešnej cirkevnej školy - vtedajšieho kláštora a na vojenskom kúpaliskupri kasárňach pod vedením dobrého trénera a výborného človeka Bugára.
Aká bola starostlivosť o boxerov?
Keďže sme boli miláčikovia mesta, tak naozaj veľká. Dokonca sme mali masáže. Starali sa o nás, dostávali sme dobrú stravu. Na čierno nám zháňali mäso. Aj tréning bol na tú dobu kvalitný. Naháňali nás s medicimbalmi, tĺkli sme do vriec. Ale nejaké činky v posilňovni, to vtedy ešte poriadne neexistovalo. Trénovali sme dvakrát do týždňa a cez víkend boxovali.
Sledujete dnešný box a zápasy v ringu?
Zápasy sledujem. Ale to už nie je pôžitok. Tak, ako aj futbal a hokej, je aj box iba o peniazoch. Dnešní športovci to robia za peniaze. My sme boxovali zo srdca. Mal som vtedy na drese prišitý novomestský znak a bojoval som s ním hrdo na prsiach a na srdci za Nové Mesto nad Váhom. Teraz, keď športovcovi nedáte peniaze, ani krok nespraví.
