POVAŽANY. Šesťnásobný majster sveta a päťnásobný majster Európy v nohejbale trojíc Richard Makara je nohejbalistom, ktorého nám závidí celý svet. Rodák z Považian nohejbalovo vyrástol v Novom Meste nad Váhom (1988-1993) a hrával aj za Keramo Trenčín (1997). Víťaz Pohára majstrov európskych zemí hráva v súčasnosti v drese Šacungu Benešov, žije v Prahe a je dlhoročným reprezentantom Slovenska. V uplynulých dňoch získal titul Významná osobnosť Podjavoriny.
Začínali ste ako futbalista v Považanoch a v Novom Meste nad Váhom. Prečo ste v roku 1988 napokon definitívne zakotvili v rodine nohejbalistov?
- Futbal som hral od piatich rokov, ale aj nohejbal som hral od detstva. Hrali sme ho všade a dospelí nás hnali preč, lebo sme im tam robili neplechu. V nohejbale prevažuje pohyblivosť, koordinácia tela a nie je tak kontaktný ako futbal. Sú v ňom zaujímavé činnosti – smeče či bloky, čo futbal neponúka.
Je výhodou pre nohejbalistu mať kvalitné futbalové základy?
- Jasné. Motorika sa tvorí u každého jedinca do desiatich rokov. Ak sa k lopte dostane poriadne až neskôr, cítiť neohrabanosť. Pri futbale som sa od detstva naučil s loptou pohrať. Za mojich mladých čias sa pri futbale však nerobil strečing, nerozťahovali sa svaly a ja som mal pri začiatkoch kariéry nohejbalistu v šestnástich rokoch problémy s pohyblivosťou. Dnešní mladí chalani dokážu roztiahnuť svaly podstatne viac ako ja, problémy zo začiatku kariéry v tomto smere preto pociťujem dodnes.
Náš región bol baštou nohejbalu. Nové Mesto nad Váhom a Trenčín patrili k elite Slovenska. Čo sa stalo s nohejbalom v našom kraji?
- Zažil som tie časy osobne, hral som za Nové Mesto v časoch najväčšieho rozmachu. Skvelé boli aj Piešťany, kde nohejbal prišiel už v polovici minulého storočia. Tradíciu si držia dodnes. Chodievali tam slávni futbalisti pražskej Slavie a od roku 1945 bol rozvoj veľmi veľký. Západné Slovensko malo skvelú nohejbalovú úroveň. Ústup nastal vtedy, keď v Košiciach vznikli dva kluby a začalo sa rozhodovať, kto preberie opraty nohejbalu. Košičanom sa podarilo nohejbal pretiahnuť na východ a vznikol rozpad, ktorý dodnes medzi oboma stranami nie je doriešený.
Bola to aj príčina vášho odchodu postupne do niekoľkých českých nohejbalových klubov?
- Dodnes sa vzťahy medzi ľuďmi nedali dohromady a nohejbalu to ublížilo. Košice neboli pre mňa baštou a ja som chcel hrať v lepšej a progresívnejšej českej lige. Na Slovensku je o nohejbale už menej počuť a malo by sa to opäť určite zlepšiť. Slovenskú ligu by som hrať nechcel. Kvalita a situácia nohejbalu v Čechách je ojedinelá.
Ktoré krajiny dnes patria okrem Českej republiky k svetovej nohejbalovej elite?
- Slováci a Česi sú jednotky. Niekoľko titulov získali aj Rumuni a Maďari, dlhú nohejbalovú tradíciu má aj Švajčiarsko i Francúzsko. V USA hrá celoamerickú súťaž tridsať družstiev. Zaujímavé náznaky nohejbalu boli aj v africkom Kongu. Mimo Európy je problém v tom, že iné kontinenty zvyknú mať aj iné pravidlá. Neblokuje sa, hrajú sa tam aj štvorky a majú menšie ihriská. Teraz s nami začala spolupracovať Južná Kórea a chodia na naše majstrovstvá. Cez leto boli skvelí v kanadskom Montreale na svetovom pohári aj nohejbalisti a nohejbalistky z Brazílie, ale tam sa hrá cez vysokú sieť a na piesku. Medzinárodný nohejbal má stále pred sebou dlhú cestu ujednotenia sa.
Zažili ste pri nohejbale, kde sú hráči oddelení sieťou, aj nejaké fyzické potýčky bežné z futbalu?
- Ani nie, skôr sa jedná o slovné potýčky. Je to šport, je to adrenalín, ale k nejakým nepríjemnostiam prichádza naozaj iba vo výnimočných situáciách. Na vrcholných podujatiach sme už ale zvyknutí medzi sebou nekomunikovať.
Nohejbal pravdepodobne nie je šport, v ktorom je núdza o zranenia, aj keď v ňom k tvrdým stretom medzi protihráčmi neprichádza.
- Nohejbal je náročný na bedrové kĺby a kolená. Treba sa cielene venovať regenerácii a stavu svalov, ktoré treba neustále spevňovať. Ja už mám po štyridsiatke a zatiaľ som nemal problémy, ktoré by ma zdravotne obmedzovali. Akurát som mal problémy s meniskom.
Máte na konte spolu jedenásť titulov šampiónov sveta a Európy. Dajú sa medzi sebou porovnať?
- Trojice som hrával v reprezentácii spolu s bratmi Perunovcami a mnohokrát sme sa bavili o tom, ktorá medaila šampiónov nás najviac hreje na srdci. Každý titul šampiónov má svoju žiarivosť. Nádherný pocit sme mali z prvého titulu majstrov sveta, náročné je aj titul obhájiť. Úžasné sú aj spomienky na finálový zápas Slovensko – Česká republika o zlaté medaily, v ktorom sme prehrávali 8:10 a napokon sme zápas dokázali obrátiť a vyhrali 12:10. To bol adrenalín a šialená radosť z víťazstva.
V minulosti chlapci natiahli na dvore špagát a hrali nohejbal. Prečo zmizol nohejbal z našich sídlisk?
- Od roku 2006 učím telocvik na Strednej škole služieb v Kavčích horách v Prahe a vidím, že žiaci o šport záujem nemajú. Je to aj v rodičoch, ktorí v dnešnej dobe vidia iba prácu a na deti nemajú čas. Deti si zvykli na počítače, a keď majú byť rodičia s deťmi, tak ich radšej posadia k počítaču. Keď som bol ja v školských rokoch, nebolo ma možné udržať doma. Rodičia mi nadávali, že sa mám učiť a byť doma a ja som chcel byť vonku. V Považanoch nás vonku bývalo pri škole aj dvadsať – tridsať a celé dni sme sa spolu hrali. Dnes keď prejdem cez Považany, deti vonku ani nevidím. Deti bez pohybu pôjdu dole kopcom a pocítia to až vo vyššom veku.
