Dnes spája centrum mesta so železničnou i autobusovou stanicou.
TRENČÍN. Otcom myšlienky využiť lúky tesne pod hradnou skalou na založenie parku bol miestny farár-opát Ľudovít Bonaventura Stárek. Na takýto smelý návrh bol však potrebný súhlas vysokých predstaviteľov župy. Porozumenie a podporu našiel u hlavného župana Ladislava Vietorisa a podžupanov Júliusa Nozdrovického a Imricha Baltazára Buriana. Okrem iných aj tieto významné osobnosti zvečnil v parku maliar P. G. Berger v roku 1865 na olejomaľbe, ktorá je majetkom Trenčianskeho múzea. Poskytuje dôkaz, že novozaložený park s bohatou kvetenou, cestičkami, ohraničný Kubranským potokom, už vtedy existoval.
Otvorenie parku
Oficiálne otvorenie parku bolo až 13. mája 1880 za bohatej účasti trenčianskej honorácie, predstaviteľov župy, dôstojníkov a vojakov pešieho pluku. V septembri toho istého roku sa už v parku konali strelecké preteky. Novozaložený park využívala župa i mesto na rôzne oslavy a zhromaždenia, prvá veľká parková slávnosť sa konala 10. júla 1880.
Mestským parkom pretekal Kubranský potok v koryte pôvodného ramena Váhu, cez ktorý viedli štyri drevené mostíky. Uzavretý celok tvoril park po roku 1883, po dokončení časti Považskej železnice. Vtedy začali s jeho rozsiahlejšími úpravami. Prirodzený topoľový porast postupne nahrádzali ušľachtilejšími druhmi stromov, cudzokrajnými drevinami, kvetinovú výzdobu mal na starosti hlavný záhradník z Trenčianskych Teplíc.
Upravovali chodníky, trávniky, pribudli nové rastliny, kríky najrozličnejších druhov, pri cestičkách lavičky. Polievanie parku zabezpečovali štyri studne.
Niektoré vzácne druhy stromov boli označené tabuľkami s latinským a maďarským názvom. To mali v roku 1886 na starosti členovia Prírodovedného spolku župy Trenčianskej, ktorí chceli takto vzbudiť záujem o mestský park. Ich namáhavú prácu však za jeden rok zničili nedisciplinovaní návštevníci.
Obľúbený Kiosk
Po dohode s mestom vybudoval na vlastné náklady na východnej strane parku krčmár Samuel Stern prízemný hostinec, po neskoršej prístavbe drevenej verandy sa stal obľúbeným miestom nielen Trenčanov. Otvorenie „čárdy“ 15. júla 1886 bolo spojené s koncertom vojenskej hudby. Plánovali tu postaviť dokonca aj poštu.
Kyosk bol obľúbeným miestom v parku.
Kiosk v parku často menil majiteľov, v 30. rokoch 20. storočia ho prevádzkoval hotel Tatra. V tom čase sa tam stretávali robotníci, členovia RTJ i ľavicoví politici. Niekoľkokrát tu rečnil Dr. Vladimír Clementis. Po výstavbe novej železničnej stanice Kiosk v roku 1947 zbúrali.
Hudba v parku
Koncerty sa v parku konali od roku 1888 až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Pravidelne tu koncertovala vojenská hudba pešieho pluku s kapelníkom Karolom Gašparom Richterom. 10. júla 1888 sa v parku konali dokonca tanečné preteky.
V zime využili zamrznutý Kubranský potok na severe parku na korčuľovanie. Novú plochu na klzisko vybudovali v roku 1892 z bývalého skladišťa na drevo, vedľa postavili menší drevený pavilónik na prezliekanie, ktorý bol aj vykurovaný. Od roku 1912 klzisko v letných mesiacoch slúžilo ako tenisové ihrisko, najskôr pre dôstojníkov miestnej posádky.
Miesto pre klzisko a tenisový kurt na pohľadnici z roku 1917.
Začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia, keď pozemok už patril mestu, tu postavili poschodovú budovu finančných úradov (dnešná ZUŠ Karola Pádivého).
Ničivé živly
Park trpel častými prírodnými katastrofami, tak to bolo v marci 1870, keď sa prirýchlo roztopilo množstvo snehu, o dva roky neskôr 18. augusta 1872 ho zaliali vody divočiaceho Váhu. Zvlášť veľká povodeň postihla park v roku 1894. Váh pri Hornej Sihoti pretrhol hrádze a voda miestami dosahovala výšky až 3 metre, odplavila všetky mostíky, v parku bolo možné pohybovať sa len na člnoch. Od roku 1903 sa konali v parku aj zábavy, každý štvrtok popoludní bývali koncerty vojenskej hudby.
Po večeroch zase vyhrávala v kiosku cigánska hudba. 17. júla 1904 bol celý Trenčín dejiskom zaujímavej, dobre propagovanej parkovej slávnosti, ktorej výťažok bol venovaný na dobročinné účely. Usporiadali ju na počesť arcivojvodkyne Izabely a jej manžela Fridricha, po ktorom boli pomenované neďaleké kasárne 71. pešieho pluku. Ohňostroj bol vyvrcholením popoludňajšej zábavy, avšak len dovtedy, kým sa suchá tráva a kríky okolo potoka nevznietili. Oheň ohrozoval i niekoľko domov v podhradí a slávnostne vyzdobený hotel „Alžbeta“. Narýchlo privolaní miestni hasiči a vojaci našťastie požiar uhasili a parkovú slávnosť museli predčasne ukončiť.
V dôsledku veľkých škôd, ktoré spôsobila povodeň v júli 1903, žiadala dôrazne mestská rada riaditeľstvo železníc, aby koryto Kubranského potoka preložili na iné vhodnejšie miesto. Stalo sa tak až v 1908 -1911, keď potok odviedli za násyp železničnej trate, neskôr jeho koryto zasypali. Vtedy začalo mesto uvažovať o rozšírení parku. Nenaplnili sa plány, že na zasypanom koryte potoka postavia okrem iného aj kultúrny dom s divadlom. 20. mája 1906 z iniciatívy župného lekára Karola Brančíka odovzdali verejnosti v parku botanickú záhradu, ktorá zaberala asi 150 metrov štvorcových.
Celá plocha botanickej záhrady bola rozdelená na 23 malých parceliek, na členenom teréne zasadili okolo 300 druhov rastlín, ktoré boli označené tabuľkami s menami. Záhrada sa spočiatku tešila veľkému záujmu občanov i turistov, veľakrát však dochádzalo k jej ničeniu.
V roku 1910 osadili do kvetinových záhonov tri sochy antických bohýň z pálenej hliny, ktoré údajne doviezli až z Erfurtu. Na dobových pohľadniciach sa zachovala socha Venuše, predstavovala lásku, krásu a hojnosť. Namiesto zaniknutej botanickej záhrady predstavitelia mesta navrhli zriadiť v parku ornitologickú záhradu. Na stromoch viseli rôzne klietky, v ktorých boli od obyvateľov odkúpené alebo zapožičané vtáky - pávy, bažanty, drozdy, papagáje, sovy, kukučky a iné druhy.
Občas ich však správca pustil z klietok, aby si voľne preletovali parkom. To bolo i príčinou zániku vtáčej zoologickej záhrady, ktorú navrhol zriadiť vtedajší mešťanosta Jozef Laco. Keď v roku 1941 dokončili železničný podjazd na Sihoť, železničná správa prepustila mestu veľkú časť svojho bývalého pozemku na rozšírenie parku.
Tento nový slnečný priestor bol nazvaný „Nový park“. Vedie ním druhá asfaltová magistrála s početnými lavičkami, končiaca až pri železničnej stanici. Keď v máji 1944 dokončili budovu dnešnej železničnej stanice, predĺžili aj starú, pôvodnú cestu.
Pocta nášmu generálovi
V januári 1945 mali Nemci pri starej železničnej stanici rozostavané vojenské poľné kuchyne, v parku boli počas druhej svetovej vojny vykopané aj úkryty. Pre koncerty bol postavený po vojne okrúhly hudobný pavilón s elektrickým osvetlením. V roku 1951 neďaleko neho zriadili aj detské ihrisko.Bustu slovenského bibliografa Ľudovíta Riznera umiestnili v roku 1935 pri veľkom moste do parku, až neskôr, v roku 1938, ju premiestnili na miesto, kde je dnes. Vtedy na začiatok parku osadili monumentálne súsošie slovenskej rodiny, legionárov a generála Milana Rastislava Štefánika.
Dielo akademického sochára Josefa Pospíšila barbarsky zničili v roku 1953.Park sa najčastejšie označoval ako Mestský park, v 50. rokoch 20. storočia ako Sad Vladimíra Iľjiča Lenina, od roku 1991 sa nazýva Park Milana Rastislava Štefánika.
Pramene a literatúra: Hrabovec Ivan: Z dejín trenčianskeho mestského parku, Považie 1994/2,3,4, Vlastivedná monografia Trenčín, 1993, Považské listy, (Vágvölgyi Lap) z r. 1880,1888, uložené v Trenčianskom múzeu. Zbierky Trenčianskeho múzea a súkromné zbierky RNDr. Jána Hanušina.
