Na vianočnom večierku priateľov Slovenského futbalového zväzu vám generálny sekretár SFZ Jozef Kliment odovzdal ocenenie k sedemdesiatke. Prekvapilo vás?
Mimoriadne ma prekvapilo a potešilo. Pred stretnutím som dostal e-mail, že generálny sekretár si chce uctiť funkcionárov oblastných a regionálnych zväzov, ktorí v roku 2013 oslávili jubileum. Daroval mi reprezentačný dres s mojim menom a pamätnú plaketu.
Oslávili ste jubileum aj na domácej pôde?
Kolegom v Trenčíne som zakázal usporiadať akékoľvek oslavy. Nepotrebujem okolo seba rozruch. Podľa slov Jána Liptáka mi však bolo schválené udelenie zlatého odznaku SFZ.
S Trenčínom ste spätý od detstva, ale nie ste trenčiansky rodák.
Narodil som sa v Kežmarku. Otec bol za Slovenského štátu žandár, keď som mal šesť týždňov, preložili ho do Trenčianskej Teplej. V roku 1952 sme sa sťahovali do Trenčína. Bývali sme v znárodnenom byte záhradníka pána Lifku na Hlbokej, dnes Olbrachtovej ulici. Vždy, keď sme sa stretli, mal som zlý pocit, že sme žili v byte, z ktorého ich štát vyhodil.
Ako si spomínate na študentské časy?
Gymnázium som nedokončil. Vtedy často vyučovali ľudia poplatní režimu, matiku a fyziku nás údajne učil krajčír. Jasné, že sme vymýšľali. Následne som sa šiel učiť do Odevných závodov za brúsiča kovov. Keď som neskôr stretol bývalých spolužiakov z gymnázia, hnevalo ma, že nemám maturitu. Dorobil som si ju počas vojenčiny.
Športovali ste v mladosti?
Začal som s cyklistikou. Moje prvé preteky v Trenčíne nedopadli najšťastnejšie. V zákrute pri bývalom Pionierskom dome som spadol. Rodičia ma nadšene očakávali v cieli a ja som došiel krvavý a doudieraný. Za Odevu som ako učeň hrával krajskú súťaž v hádzanej, venoval som sa tiež volejbalu a atletike, ale nebol som vytrvalý. Po vojne som krátko hrával futbal v Trenčianskych Tepliciach a v Melčiciach-Lieskovom.
Odkedy pracujete v telovýchove?
Od 16. októbra 1968.
To si pamätáte na deň presne?
Má to svoje dôvody. Ako vzorného študenta na učňovke ma majster Zdenek Otrusina, inak úžasný človek i odborník, navrhol do komunistickej strany. Lenže prišiel august 1968. Naštvalo ma, že nám tu cudzie vojská prišli robiť poriadok. S ďalšími dvoma kolegami sme zhodili z kotolne veľkú hviezdu. Onedlho som zaujal voľné miesto referenta športov na okresnom výbore Československého zväzu telesnej výchovy a športu. Vylúčili ma zo strany, v rokoch normalizácie som mal na krku tri súdy. O vysokej škole som mohol iba snívať.
Sen sa vám splnil, keďže máte pred menom titul magister.
Keď z Bratislavy prišiel papier o možnosti štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v odbore metodik v telovýchove, svitla mi nádej. Nadriadení mi však nechceli podpísať prihlášku. Napokon súhlasil až vedúci tajomník okresnej telovýchovy Otto Häusler. Prijali ma. Štúdium som úspešne zavŕšil v roku 1985. Presvedčil som sa, že spomínaná fakulta je okrem teórie náročná na prax – gymnastika, plávanie, či športové hry. V tomto smere mi pomohol profesor Miloš Sečkár, ktorý mi dal ešte na gymnáziu výborné základy telocviku.
V telovýchove pôsobíte dodnes, ktoré pozície ste zastávali a v čom spočívala ich náplň?
Ako referent športov som mal na starosti pätnásť športových zväzov a dva odbory v okrese, pričom vtedy pod Trenčín patrilo aj Nové Mesto nad Váhom. Organizovali sme napríklad majstrovstvá okresu v cyklistike, šachu, v ľadovom hokeji alebo futbalové súťaže. Keď nejaký oddiel potreboval vymeniť okná na šatniach, opraviť záchody alebo zveľadiť ihrisko, musel to riešiť cez nás. Mojimi rukami prešlo široké spektrum vecí – vydávanie úradných správ, písanie zápisníc, príprava konferencií, normy útvarov talentovanej mládeže atď.
Bola to pre vás vždy len práca?
Nebola a nie je, to je vzťah! Mám rád hlavne ľudí, ktorí sa okolo športu pohybovali. Oni ma v roku 1968 zachránili v robote, dali za mňa spoločenskú záruku. I keď už mnoho z nich nežije, zažívam skvelý pocit, keď prídem na dedinu a stretávam tam tých mojich rovesníkov.
Kedy sa z vášho portfólia športov osamostatnil futbal?
Na prelome rokov 1989/90 ma zvolili za tajomníka okresnej telovýchovy. V roku 1997 som vyhral konkurz na výkonného tajomníka krajského útvaru Slovenského združenia telesnej kultúry (SZTK). V roku 2004 si SFZ prevzal bývalých telovýchovných referentov.
Len na okraj – ako dopadli tie krajské bunky SZTK?
Ostatné zväzy zastrešilo Krajské športové centrum. Niektoré telovýchovné organizácie na rôznych úrovniach postupne upadali až zanikli. Na šport nie sú peniaze. Futbal v systéme SZTK stále existuje, hoci na pozadí sporov o majetky. Strešná telovýchovná organizácia predala priestory, v ktorých sídlime a na ktoré som v roku 1997 zohnal peniaze. To je hanba.
Má u vás futbal výsadnejšie postavenie v porovnaní s ostatnými športmi?
Šport mám rád ako taký v celej jeho šírke, hĺbke či dĺžke. Z kvality futbalu v celoslovenských pomeroch som sklamaný. Popravde, ani na oblastnej úrovni to nejde tak, ako by malo.
Neskúšali ste to nejako zmeniť?
Sám nezmením nič. Aj som rozmýšľal o kandidatúre na post predsedu ObFZ, ale pri mojej povahe, keď každý problém veľmi prežívam, by som si akurát ublížil. S niektorými ľuďmi sa pracovať nedá. Neviem, čo si o sebe myslia a čo si myslia o futbale na tejto úrovni. Na čo sa tu hráme? By ste žasli, ako sa dokážu správať niektorí členovia výkonného výboru alebo bývalej Rady ObFZ. Vždy prízvukujem, že poslanie našich klubov nie je hrať prvú ligu, ale robiť kultúru v obci. Preto budem užitočnejší vo funkcii sekretára. Hlas ľudu je najdôležitejší.
Nemusíte menovať, ale môžete byť konkrétnejší, čo vám v kuchyni ObFZ nevonia?
Za robotu hovoria výsledky. Pre mňa je výsledok, že napríklad klub v Hrachovišti stále existuje. Keď trebárs dovčera nezaplatil pokutu desať eur, nebudem hneď hľadať cesty, ako ho potrestať ďalšou pokutou, ako to robia niektorí naši funkcionári. Za socializmu chcela Neporadza preložiť zápas. Poslali žiadosť, vraj majú prvé sväté prijímanie. Zdvihol som telefón a hovorím 'chalani nebláznite, napíšte, že oslavujete napríklad výročie povstania a je to vybavené.' Niekdajší predseda disciplinárnej komisie Jožko Mazánek ma volal advokát chudobných. Vždy som chcel, aby trest kluby príliš nebolel, lebo oni futbal hrajú z pasie, dobrovoľne a zadarmo. Za to treba dobrovoľníkom – hráčom a funkcionárom poďakovať.
Skúste porovnať dnešnú náplň práce sekretára ObFZ s jeho pôvodnými povinnosťami.
V minulosti mal viac roboty. Chodili sme po dedinách na výročné členské schôdze, všetko sa písalo ručne alebo na stroji. Úradné správy sa museli spracovať a rozmnožiť hneď vo štvrtok po zasadnutí komisií a ešte v ten deň alebo najneskôr v piatok ráno poslať poštou všetkým oddielom. Dnes je to pre mňa jednoduchšie. Počítače a nový informačný systém slovenského futbalu veľa zmenili. Ale stále som tu pre kluby ako informátor. Pomáham s tým, čo nevedia.
Načrtli ste elektronizáciu. Ako ju vnímate vy a ako si so systémom ISSF počínajú kluby?
Ide ohistorickú zmenu. Pokusy o elektronizáciu tu už v minulosti boli, ale skončili v zárodku. ISSF frčí a pán Ján Letko, ktorý to má na Slovensku pod palcom, je v dobrom slova zmysle fanatik. Ja aj kluby sme novinku prijímali rozpačito, no postupne zisťujeme, že je to dobrá vec. Keď bude celá agenda na jednom mieste, naša webová stránka bude asi nepotrebná.
V čom sú dnešní amatérski kluboví futbaloví funkcionári špecifickí?
Rivalita tu bola odjakživa, neraz sa skončila aj bitkou, ale zdá sa mi, že teraz je to akési inakšie. Medziľudské vzťahy nie sú dobré, všade cítiť faloš. Kluby pracujú v zložitejších podmienkach. Keby šport spontánne nechytili starostovia obcí, bolo by to ešte horšie. Všetci síce plačú, že nemajú peniaze, na druhej strane ich podľa mňa niekedy doslova vyhadzujú.
Ste zaťom trenčianskej futbalovej legendy Karola Borhyho, trénera československej reprezentácie na MS v roku 1954. Prezraďte niečo zo súkromia vášho svokra.
Bol to úžasný človek, veľký futbalový odborník. Narodil sa v Budapešti, ale v občianskom preukaze mal uvedenú slovenskú národnosť. Málokto vie, že počas angažmánu v Kuvajte sprostredkúval informácie o kvalite tamojšej reprezentácie, s ktorou sme sa stretli na majstrovstvách sveta v Španielsku. Nedal dopustiť na svojich hráčov, bol náročný aj na funkcionárov. Mal úžasné bonmoty. Keď mu kapitán mužstva pred tréningom hlásil, že chýba hráč XY, on odvetil, že nechýba, iba tu nie je. V roku 1997 Mestské zastupiteľstvo v Trenčíne schválilo, že po ňom pomenujú štadión, no zatiaľ to zostalo len na papieri.
