DUBNICA NAD VÁHOM. Dubničanka Ivana začína svoje rozprávanie s úsmevom. Na prvé stretnutie so svojím terajším manželom si spomína presne. „S manželom som sa zoznámila na Cypre, dva týždne po mojom príchode v roku 2003.
Spoznali sme sa na ulici, keď sa mňa a mojej kamarátky, ktorá bola so mnou, opýtal, či nejdeme na šálku čaju. Nám bolo smiešne, že na čaj a nešli sme. Potom sme sa o pár dní stretli znova a vždy to bolo len tak náhodne. Takto to pokračovalo asi mesiac. Vedeli sme, kde býva, on vedel, kde bývame my. Začali sme sa stretávať. Ja som vtedy nemala záujem o nadviazanie známosti, lebo sme boli na Cypre niečo ako turisti a mala som teda dosť iných starostí,“ prezrádza Ivana.
„S kamarátkou sme plánovali, že zostaneme na Cypre, ale nedarilo sa nám nájsť si prácu. Prespávali sme v hoteli, ktorý vlastnil jeden pán. Dal nám ultimátum, že tam môžeme ostať maximálne mesiac. Postupne sa nám minuli financie, prišli sme o bývanie v hoteli, a tak som sa rozhodla poprosiť môjho budúceho manžela o pomoc, či by sme nemohli prespávať u neho v byte. Cez deň sme sa túlali mestom a hľadali si prácu. Pomaly sme sa zblížili. Naše spoločné začiatky boli super, ale stále sa mi nedarilo nájsť si prácu. Robila som len párkrát v bare alebo ako upratovačka, ale nič na zmluvu,“ spomína na ťažké začiatky.
Do roka a do dňa
Aj tak by sa dala nazvať spoločná cesta životom dvoch mladých zaľúbencov. „Po roku spolužitia sme sa rozhodli zosobášiť sa. Tým som vlastne aj ja prešla na manželove víza a mohla som sa konečne normálne zamestnať aj s pracovnou zmluvou.
Sobáš bol v marci 2004 a odvtedy som aj začala pracovať ako sekretárka pre medzinárodnú firmu. O rok neskôr v lete nás prišla pozrieť moja mamina, a vtedy sa vlastne spoznala s mojím manželom. Vôbec ho neodsudzovala za to, odkiaľ je, ani preto, akého je vierovyznania,“ rozpráva s úsmevom mladá Dubničanka.
Ivanin manžel Hassan pochádza z Iránu. Slovenka však nemala žiadny problém s tým, že sa zamilovala do cudzinca.
„Prišlo to náhle a neplánovane. Myslím si, že to bolo obojstranné. Hassan mi síce nepovedal hneď na začiatku, odkiaľ je a akého je náboženstva, lebo mal strach, ako to prijmem. Nemal dobré skúsenosti s reakciami ľudí, a preto tomu nechal pomalý priebeh. Ja však viem, že vôbec nemal dôvod obávať sa mojej reakcie. Brala som ho ako človeka a bolo mi jedno, akej je pleti či vierovyznania.“
Podpora rodiny
Mladá žena prezrádza, ako je rada, že aj jej rodina prijala Hassana bez problémov. „Po tom, ako manžela spoznala moja mama, prišli na rad aj ďalší členovia rodiny. Rodina ho viac-menej spoznala vďaka sezónnym prácam, za ktorými prišli na Cyprus. A tak sme sa aj stretávali,“ usmieva sa Ivana.
Nebolo to však len ružové. Prišli aj výhrady, a to v spojitosti s vierou. „Musím priznať, že rodina mala aj trošku výhrady. Bolo to vtedy, keď sa dozvedeli, že som prešla na moslimskú vieru. Nebolo to však z donútenia. Ja som svoju vieru nemala, a tá jeho ma zaujala. Manžel mi o nej rozprával, čítala som si aj úryvky - sury z Koránu. Rodičom sa to spočiatku nepáčilo, ale teraz už pochopili, že to nie je nič hrozné. Je to taká istá viera ako kresťanstvo či židovstvo,“ vysvetľuje Ivana.
Problémy neboli ani zo strany manželovej rodiny. „Jeho rodičia ma prijali veľmi milo a pekne. Nerobili žiadne rozdiely v tom, či som cudzinka alebo Peržanka. Akurát na začiatku bol problém v komunikácii, ale naučila som sa ich reč, a potom už nebola žiadna bariéra.“
Stretnutie s Iránom
„Do Iránu sme išli v roku 2006. Rozhodli sme sa spoločne. Manžel mal trošku obavy, ako sa mi tam bude páčiť a či sa budem vedieť prispôsobiť ich kultúre a životu. Žili sme tam dva roky a narodil sa nám tam syn Ali. Pôrod bol úžasný, ľudia v nemocnici ma brali ako návštevu z iného sveta. Cudzinka a ešte aj z Európy, to bolo pre nich výnimočné,“ usmieva sa Ivana.
„Moje prvé pocity boli rôzne, veľa ľudí tam žije chudobnejšie. Ale inak som rozdiely nevidela. Bála som sa, ako ma prijmú, ale už na letisko ma prišla čakať celá rodina. Urobili veľkú oslavu, dostala som dary, zabili pre mňa ovcu, čo je u nich tradícia a robia to na privítanie každej novej nevesty ako znak prijatia do rodiny. Tancovali sme, spievali, jedli. Bývali sme so svokrovcami, manžel chodil do práce a ja som sa učila ich jazyk.“
Irán Slovenku očaril. Milí ľudia, ktorí žijú dosť ťažko, tvrdo pracujú, hlavne muži. „Príroda je tam krásna. Hory, veľké polia plné kvetov. Každý týždeň sme chodili opekať spolu s manželovými sesternicami a bratrancami.“
Život v Teheráne je však iný ako v horách.
„Je to veľké mesto,mysme bývali na jeho okraji. Zelene je pomenej, hory síce sú, ale kamenisté. V predmestí, kde sme žili, ma skoro všetci poznali, lebo som tam bola asi jediná cudzinka. Obchodníci sa ma často pýtali, aký je život vonku, ako sme sa s manželom spoznali a tak.“
Slovenské predsudky
Väčšina ľudí na Slovensku, ktorým sa povie, že sa žena vydala za Iránčana, prípadne moslima, hneď začne splietať hororové príbehy o únosoch detí a podobne. Napadla podobná myšlienka aj Ivane?
„Nie, nenapadli ma to vôbec. Manžela som spoznala v cudzine, pre mňa bol normálny a potvrdilo sa mi to, aj keď sme žili v Iráne. Napríklad jeho súrodenci majú iné zmýšľanie ako on, asi je to tým, že žil niekoľko rokov v Európe. Ale priznávam, že na Slovensku som nemala dobrý ohlas, keď som povedala, odkiaľ môj manžel je a akú ma vieru. Ľudia však názor rýchlo zmenili, keď Hassana spoznali,“ hovorí spokojná Ivana.
„Ešte si spomínam, že keď sme žili na Cypre, tak sa ma niekto z mojej rodiny spýtal na film Bez dcéry neodídem, či som ho videla. A veru nevidela. Požičali sme si ho spolu s manželom. Herci aj scenárista boli Američania a svoju mienku sme si urobili sami. Dokonca na Cypre sme mali satelit a chytali sme iránske programy, takže som Irán videla inak, ako ho opisujú v knihách a vo filme.“
Iránske ženy
Pri rozprávaní sa o viere Ivka začne takto: „Človek sa berie z lásky, a nie kvôli náboženstvu. Ani manželstvá s dvomi vierami nemusia mať problém s fungovaním. Deti môže mama viesť ku kresťanstvu a otec k moslimstvu. Keď vyrastú, samy si vyberú. Náboženstvo je podľa mňa o Bohu, a ten je len jeden, či pre moslimov, kresťanov alebo Židov. Keď sa po arabsky povie Alah, znamená to Boh. Keď sa povie po anglicky God, znamená to Boh. Teda je vždy jeden, iba v inom jazyku,“ zamýšľa sa Ivana.
„Hovorievalo sa, že kresťania a moslimovia by sa medzi sebou nemali brať. Ale to už je zastaralé. Teraz sa berie toľko cudzincov, a nikomu to neprekáža. Skutočná pravda nie je vždy taká, akú predkladajú médiá.“
Ivana vyvracia aj názor o iránskych ženách. Väčšina Slovákov si myslí, že sú podriadené vo všetkom mužovi a musia poslúchať.
„Iránske ženy sú zásadové, papuľnaté a musí byť iba podľa nich. Sú vzdelané, cieľavedomé a niekedy zarobia viac ako muži. Nie je pravda, že sú podriadené mužom. Iba ich počúvajú. Starajú sa o domácnosť, deti a šatky na hlavách nosia väčšinou preto, že dlhé roky žijú zahalené a nemajú potrebu to teraz meniť. Nič im to nedá, tak prečo sa meniť len pre módu?“
Ivana spomína aj pravidlá: „Pre nás je možno zvláštne, že ženy nemôžu vycestovať do zahraničia bez súhlasu manžela, ale ten im ho bez väčšieho problému dá. V Iráne majú ženy aj v parlamente a nikto ich neodsudzuje. Iránske ženy sú krásne. Starajú sa o seba, najmä o pleť a vlasy a salónov krásy majú neúrekom, na každom rohu.“
Slovensko-iránske Vianoce
Synček Ivky a Hassana žil od narodenia v Iráne, teraz sú však už dlhší čas na Slovensku. „Ali to zvláda perfektne. Vie perzsky aj slovensky. Je prispôsobivý. Každý na neho hovoríme svojím jazykom a s manželom ešte rozprávame medzi sebou anglicky. Aj on nám rozumie a časom sa určite naučí aj rozprávať v angličtine.“
Hassanovi sa podľa Ivky Slovensko páči a zo všetkých miest, ktoré navštívil, tak najviac Dubnica.
„Hovorím, že už je taký polovičný Slovák. Nemá problém s módou, ale neholduje alkoholu a bravčovému mäsu. Ja ho nenútim a som rada, že namiesto toho, aby pil, si ide radšej zacvičiť.“
Niektoré slovenské zvyky si však mladá rodinka osvojila. „Na Slovensku oslavujeme Vianoce. Je to hlavne kvôli malému, ale aj kvôli našim. Hassan zbožňuje kapustnicu a je rád, keď je rodina spolu. Na Štedrý deň postavíme a ozdobíme stromček, rodičia chystajú večeru, pozeráme rozprávky, o šiestej večeriame. Prekrojíme jabĺčko, dáme si oblátku s medom, štrngneme si a potom sa podáva rybacia polievka, kapustnica a šalát s rybou. Dedko si ide štrngnúť s dedom Mrázom k stromčeku, zapáli prskavky a my už čakáme na zvonenie zvončeka. Pozrieme darčeky, veľa sa rozprávame. V Iráne sa Vianoce neoslavujú, ale 21. marca majú Nový rok a tiež si vtedy dávajú darčeky a na obed jedia rybu s ryžou,“ vysvetľuje Ivana.
Rodinka sa rozrastie
Ivanka je momentálne opäť tehotná a všetci sa veľmi tešia na príchod malého bábätka. „Budúcnosť teraz veľmi neriešime. Počkáme si na narodenie druhého synčeka. Termín mám začiatkom februára. Neviem, kde budeme potom žiť. U nás je to diskutabilné. Vždy sa niekam zoberieme na „pár mesiacov“ a zostaneme tam dlhšie. Je mi jedno, kde budeme, len nech sú deti zdravé a my budeme šťastní tam, kde sme.“
Na záver svojho rozprávania pridáva jednu príhodu, ktorá sa jej osobne stala. „Na margo toho, že si všetci myslia o ženách v Iráne, že sú utláčané. To skôr muži sú a ženy ich často aj na verejnosti zhadzujú. Sú strašne papuľnaté. V autobuse sa ma jeden pán nechtiac dotkol. Vedľa mňa sedela cudzia žena, a tá mu v plnom autobuse tak vynadala, že ma obťažuje, že som sa nestačila čudovať. Chudák, radšej hneď na ďalšej zastávke vystúpil. Muži sú tam podľa mňa pod papučou,“ schuti sa zasmeje mladá mamička.
„Dúfam, že sa mi podarilo aspoň trošku zmeniť pohľad Slovákov na Irán a jeho kultúru. Nie je vždy všetko také, ako sa zdá,“ uzatvára svoje rozprávanie.
