TRENČÍN. Ján Smrek (občianskym menom Ján Čietek) sa narodil 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom do mnohodetnej rodiny.
Z pôvodne trinástich detí zostali nažive dvaja jeho súrodenci. Po matkinej, neskôr i otcovej smrti mu hrozilo, že bude musieť slúžiť v dedine ako paholok u bohatších gazdov. Našťastie sa tak nestalo.
Neradostné detstvo siroty
Šikovného 7-ročného školáka vyslali s jediným jeho majetkom - prúteným kufrom do Modry, kde sa ho ujala rodina Zochovcov. „Modra bola pre mňa miestom štartu do života plného nádejí,“ vyjadril sa o svojom detstve Ján Smrek. Peter Pavol Zoch bol od roku 1905 správcom modranského sirotinca, v domove sa vystriedali stovky slovenských sirôt, okrem Janka Čieteka aj spisovateľ Daniel Okáli. Iniciátorom stavby nového sirotinca v roku 1913 bol Samuel Zoch, neskorší biskup, synovec Pavla Zocha.
V Modre dokončil základnú školu, potom bol v rokoch 1913 - 1917 na vyučení za obchodného pomocníka u J. Godru v Petrovci. Krátko pracoval v obchode Fedora Houdeka v Ružomberku, aby onedlho okúsil útrapy 1. svetovej vojny. Tri roky študoval na učiteľskom ústave v Modre. V júni 1920 mu do Modry na učiteľskú preparandiu prišiel list od Štefana Krčméryho z Martina, tajomníka Matice Slovenskej. Pozval mladého študenta na letnú výpomoc do redakcie Národných novín s mesačným platom 1200 korún. Spolužiaci mu žičili, nezávideli. V tom čase to bola veľká vec rok pred maturitou s takým platom.
„Skákal som po lavici od radosti, tak som sa vytešoval. Keď dakto dostal balík s makovníkmi z rodičovského domu, bol som prvý, koho ponúkli, vedeli, že mne také dobroty nemá kto posielať. A keď som náhodou dostal nejaký maličký honorár, všetci o tom vedeli. Písali sme však aj bez honorárov. Ja už ako 17-ročný som mával básne v Živene alebo Dennici, aj v Národných novinách, ale nikdy som odtiaľ honorár nečakal. Mladý autor mohol byť rád, že mal vôbec možnosť publikovať. Martin bol vtedy kultúrnym a politickým centrom slovenským, Národné noviny boli oficiálnym orgánom SNR. Nemali sme však ani písacieho stroja, články sa písali perom ako za čias Vajanského a Škultétyho. Sadzači vedeli prečítať všetko, sádzali bezchybne.“
Koniec štúdia teológie
Z Modry odišiel v roku 1921 na radosť Zochovcov študovať mladý Smrek do Bratislavy. Vydržal pár semestrov, cez deň bol poslucháčom Evanjelickej bohosloveckej fakulty na Konventnej ulici, večer sa mu začal iný život - stretnutia s literátmi, novinármi, prvé dotyky s múzou, ktorá ho opantala.
„Poézia si zo mňa urobila svojho otroka.“ Napokon si musel vybrať medzi ňou alebo ďalším štúdiom. Takýto vývoj predvídali aj jeho profesori a nijako mu nezazlievali, keď po šiestich semestroch odišiel.
„Diplom by mi zaručil pozíciu, harmonický šťastný život na dedine, blažený vo svojej nenáročnosti a svätej prostote. Tú skúšku som neurobil, povedal som si, chvála Bohu, idem tam, kam patrím, a kde odo mňa vysvedčenie nežiadajú, kde si cenia iba talent a robotu - idem za novinára. Profesori vedeli, že môj básnický naturel neznesie toľko dogmatiky a žičili mi uplatniť sa tam, kde sa môžem stať individualitou.“
Redaktorská práca ho napĺňala
V roku 1924 sa stal redaktorom Slovenského denníka v Bratislave. Skúsenosti s praxou v novinách mal už ako študent v Martine.
Tam aj z Bratislavy odišiel a v redakcii martinských Národných novín pracoval v rokoch 1925 - 29. V roku 1930 založil a redigoval Edíciu mladých slovenských autorov, ktorú v Prahe vydával Leopold Mazáč. Kvôli tejto práci sa v januári 1930 presťahoval do Prahy, kde začal vydávať literárnoumelecký mesačník Elán, z ktorého urobil jeden z najlepších kultúrnych časopisov. „Môj plán s vlastným časopisom sa Mazáčovi zapáčil, nevedel sa dočkať prvého čísla, sám som zmobilizoval spolupracovníkov, okrem iných Martina Rázusa, Dobroslava Chrobáka, začal písať i Martin Benka.“
Básnik na obľúbenom mieste v piešťanskom parku.
V Prahe sa zoznámil aj so svojou manželkou, rodina sa však v roku 1939 musela presťahovať do Bratislavy, tam pokračoval vo vydávaní Elánu. Pre protifašistické postoje v roku 1944 tlač časopisu vládne kruhy zakázali. Obnovený bol na krátky čas, na dva roky.
Po vojne pracoval Ján Smrek tri roky ako prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve informácii, po roku 1948, keď upadol do nemilosti a jeho diela prechádzali prísnou cenzúrou, sa venoval prekladateľskej tvorbe a písal pre deti.
„Mohol by som písať poéziu, ale musela by zostať na papieri. Niet ju kde publikovať. Takzvané kruhy udávateľov tónu sú ochotní pripúšťať dnes len takú literatúru, ktorá robí propagandu ich politike a papagájsky oslavuje pracovné brigády robotníckych úderníkov. Tragické pre nich je, že práve takáto literatúra nemá čitateľov,“ vyznával sa Smrek, ktorý 17 rokov neúnavne pracoval v Eláne.
Ako ďalej spomínal, vybudoval Budmerice a aj tak ho vylúčili z výboru Spolku slovenských spisovateľov. Ján Smrek neprijal ani ponuku pracovať ako riaditeľ v nakladateľstve Slovenských spisovateľov. Ako vravel, bolo preňho strašnejšie ako smrť pomyslenie, že sa človek stal už úplne otrokom strachu a že by si mal po rokoch robiť výčitky, prečo sa tak odľudštil, prečo sa tak bál. Veď koreň všetkého zla je v tom, že sa ľudia boja.
Keď dostal k svojim 50. narodeninám peňažný dar, a bola to dosť vysoká suma - 25 tisíc, neponechal si ich, ale odovzdal modranskému sirotincu, kde strávil v detstve pár rokov. Taký bol Smrek, jednoducho odmietal ísť s prúdom, zostali mu traja verní priatelia a rodina, kde hľadal útočisko. Ján Smrek v Bratislave, kde aj zomrel 8. decembra 1982, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Bohatá tvorba
Ako básnik, ovplyvnený drastickými zážitkami prvej svetovej vojny, debutoval zbierkou Odsúdený k večitej žízni (1922).Jeho pesimistický životný pocit sa postupne radikálne zmenil, predstavil sa ako moderný vitalistický a senzualistický básnik.
Zbierky Cválajúce dni, Božské uzly a Iba oči už sršia elánom, radosťou zo života, opojením exotickými diaľkami, oslavou lásky, zmyslov a ženského pôvabu.
Výnimočné miesto má reflexívna skladba Básnik a žena - meditácia o vzťahu muža a ženy, láske, erotike, žene ako večnej inšpirátorke umenia, o poézii a jej poslaní. Koniec tridsiatych rokov minulého storočia priniesol zmenu, ľahkú impresívnosť a bezstarostnosť vystriedal smútok nad vojenským utrpením.
Smrek v ďalších zbierkach Hostina a Studňa zaujal stanovisko humanistu, odsúdil fašizmus a prihlásil sa k demokracii a slobode.
Keď nemohol v 50. rokoch minulého storočia pre nesúhlas s totalitným režimom publikovať novú poéziu, začal sa venovať prekladom a na návrh svojej ženy Blanky aj tvorbe pre deti. Pre ne vydal knihy Maľovaná abeceda a Machule. Z francúzštiny preložil celý Veľký testament Francoisa Villona, z maďarčiny diela Endre Adyho, Attilu Józsefa, Sándora Petöfiho, z ruštiny prekladal Puškina.
Napísal i libreto k dvom operám Jána Cikkera. Po dlhej prestávke napokon vyšli zbierky básní Obraz sveta, Struny, Nerušte moje kruhy -poznamenané obmedzenou slobodou tvorby, v rokoch 1968 a 1989, už posmrtne vyšli spomienky Poézia, moja láska.
Ján Smrek s priateľmi na trenčianskej stanici.
Pamätná izba v dnešných Melčiciach-Lieskovom je pietnym, spomienkovým umeleckým miestom, kde sa dá nielen dotknúť jeho osobných predmetov, ale i doslova nasať atmosféru doby, v ktorej tvoril. Sú v nej vystavené jeho prvotiny, besednice, publicistické články, ukážky novinárskej práce, básnické diela, bohatá korešpondencia. Stará sa o ňu lektorka Oľga Kusendová, ktorá aj osobne poznala manželku Jána Smreka.
Literatúra a pramene: Dokumentačný materiál Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom.
