TRENČÍN. Martin Rázus sa narodil 18. októbra 1888 vo Vrbici, v dnešnej časti Liptovského Mikuláša. Vyrastal v skromnom prostredí ako najstarší syn otca, ktorý bol garbiarskym robotníkom. To ho naučilo vážiť si prácu, rodinu, byť v živote spravodlivým, obetavým a pomáhať chudobným.
Roky mladosti
Nevšedné Martinovo nadanie, smelosť a hlavne výrečnosť sa prejavili už v detstve. Ako trojročný vedel chlapom pri vrbickej krčme recitovať Chalúpkovho Valibuka. „Z teba raz vyrastie kňaz,“ hovorievali. Hoci túžil byť zámočníkom alebo kováčom, získané štipendium na podporu usilovných žiakov založené pri vrbicko-mikulášskom cirkevnom zbore mu pomohlo študovať teológiu.
A tak odišiel po štúdiu gymnázia a Evanjelického lýcea v Kežmarku na bohosloveckú fakultu do Bratislavy. V roku 1911 na základe štipendia Setona – Watsona pokračoval v anglickom Edinburgu.
Dobrú školu dostal už na svojom prvom pôsobisku, keď robil kaplána vzdelanému a rozhľadenému Samuelovi Zochovi v Modre.
Tam sa zoznámil i s jeho dcérou Elenou, ktorá mu bola dobrou manželkou a matkou jeho troch detí.
V Anglicku si privykol na slobodomyseľnosť, potom, už doma, neznášal krivdu a bezprávie. Ako spomínala jeho dcéra Elena, vydatá Rapošová: „Otecko bol aj vo svojich veršoch duša bojovná, ale na politika nemal dosť pevný žalúdok. Dostával anonymné výhražné listy, obviňovali ho z maďarónstva i ľudáctva, hoci mal v Čechách veľa priateľov. Mnohí ho nechápali, ohovárali, upodozrievali, ba hnali pred súdy. Veľmi tým trpel. Politiku chcel zanechať, len čo sa urovnajú československé vzťahy,“ spomínala dcéra.
Rukopis z korešpondencie Martina Rázusa.
Martin Rázus písal útočné protivojnové verše už počas prvej svetovej vojny. Stal sa politikom viac-menej na prosby priateľov, vidiac krivdy páchané na Slovensku a Slovákoch. Diktoval mu to však aj hlas jeho svedomia, nešiel za kariérou, ani za hmotnými statkami. Ako politika - od leta 1929, keď sa stal predsedom Slovenskej národnej strany a po októbrových voľbách získal aj mandát poslanca Národného zhromaždenia - ho ľudia skôr nechápali ako milovali. Už vo funkcii evanjelického kňaza sa usiloval, aby sa Slováci v politickom živote nedelili konfesionálne na katolíkov a evanjelikov.
Pôsobenie v Moravskom Lieskovom
Do lieskovskej doliny chcel prísť mladý Rázus už koncom roku 1912. Po predčasnej smrti farára, dramatika Jozefa Hollého, sa uchádzal o uprázdnenú kňazskú stanicu, ale vtedajší biskup Baltík, slúžiaci záujmom maďarizačnej moci, mu to prekazil. Rázusa sa zaiste obával, keď ho na voľbu farára ani nepripustil. Miesto farára zaujal až v júli 1921.
Predtým, od roku 1913 spravoval farnosť v chudobnej podtatranskej Pribyline. Ako písal v roku 1920 priateľom, potreboval odtiaľ odísť, bol príliš odtrhnutý od reality, od všetkého diania, sťažoval sa, že nemá prístup ani k telefónu či telegrafu. „Žijem tu ako na druhom svete, noviny mi raz prídu, päťkrát nie, strácam sa svetu a svet mne.“
A keď sa uprázdnila roku 1921 moravsko-lieskovská fara, nastúpil do nej mladý Martin Rázus, najskôr, ako sa hovorilo, len na próbu. Obstál pri nej znamenite.
Zapáčil sa všetkým nielen peknou kázňou, ale i svojím výzorom, prezrádzajúcim akési prorocké nadšenie.
Bol neprekonateľným rečníkom. Ten, ktorý napísal text na revolučnú hymnu „Hoj, zem mladá, slovenská zem...“ stal sa jednohlasnou dôverou lieskovským farárom.
Obľúbený farár Ako pamätníci spomínali: „My chlapci boli sme hrdí, že máme farára i literárne pracujúceho a naši starkí zase, že majú farára, čo pekne káže, veď za ním chodili často na autiakoch i veľkí páni.“ Martin Rázus bol v Lieskovom obľúbený, mal pre každého čas a veľké porozumenie, v každom príbytku ho radi vítali, pomáhal, radil, utešoval, presviedčal rodičov nadaných detí, aby ich dali študovať. Bol skromný, jednoduchý a veľký ľudomil.
Spolu so Štefanom Svetským aj ostatnými sa pustil do boja za parceláciu veľkostatkárskej pôdy a za postavenie továrne, kde by ľudia našli zamestnanie. Podarilo sa otvoriť iba kameňolom vo Vŕškoch. Obdiv k ľudu a kraju, kde žil, zvečnil v štvorzväzkovom románe Svety. Vystihol v ňom nielen charaktery lieskovských sedliakov, zvyky, radosti, prekrásnu prírodu doliny, ale i trápenie a biedu.
Ako kňaz najviac trpel, keď sa za ním prišli rozlúčiť gazdovia, veď každým rokom odchádzala tretina obyvateľov z jeho farnosti za chlebom do ďalekej cudziny. Práve román Svety poskytuje mnoho dôkazov o povojnovej situácii, ktorá v mnohom sklamala jeho očakávanie. Počas pôsobenia na fare v Moravskom Lieskovom chodieval do Prahy na zasadnutia parlamentu, vo vlaku si pripravoval nedeľné kázne.
Ak práve nemal kňazské povinnosti, sedel celé hodiny zatvorený v izbe a písal. Vtedy ho nesmeli vyrušovať, ani byť hluční. V roku 1922 pribudlo v Lieskovom do rodiny Rázusovcom k synovi a dcére tretie dieťa Viera.
Milovaný kraj
Pri príchode na ďalšie pôsobisko do Brezna v roku 1930 sa vyznal z lásky k ľudu i kraju, kde pôsobil, podľa neho, najkrajších deväť rokov svojho života: „Ťažko bude mi nespomenúť na stá a stá bielych sedliackych chalúpok, rozviatych po šírej lieskovskej doline. Žalo sa po poliach, kríže sa stavali. Čerešne, maškrty - prvý sladký pozdrav požehnanej zeme.
Kňaz spolu s obyvateľmi obce Moravské Lieskové.
V záhradkách vysoké, bielučké ľalie, štíhle sliezske ruže. V okienkach muškáty, zelený rozmarín. V očiach smiech, v reči vtip. Ujcovia, tetičky, mládenci, dievčatá - kvet farieb, blysk prelomiek, jasot pier, kasaniek biela hra a k tomu slovanská vďačnosť ku hosťovi - spokojnosť, veselosť.“
Bohaté dielo
Martin Rázus bol básnikom, apoštolom a bojovníkom – gentlemanom, ako ho nazval jeho druh v poézii básnik Ján Smrek. Tak ako Smrek, stvoril každý rok jedno dielo. Svedčia o tom takmer tri desiatky básnikových literárnych zväzkov, jedenásť básnických kníh, romány, drámy, eseje, prózy.
Často improvizoval, dielo dokončoval dakedy priamo u sadzača, ako spontánne kázal, tak aj písal. V posledných rokoch života, keď cítil blížiaci sa koniec, diktoval poležiačky rovno do stroja. Zomrel 8. augusta 1937 vo veku 49 rokov na zlyhanie obličiek.
Pramene: Monografia Moravské Lieskové, Ani ohnúť ani zlomiť: Ján Skovajsa, Rukopisy a materiály spolku Martina Rázusa od Jána Skovajsu, rukopisy z Podjavorinského Múzea v Novom Meste nad Váhom.
