TRENČIANSKA TEPLÁ. Denný stacionár Aliis vytvoril chránenú dielňu pre svojich klientov s mentálnym postihnutím. Miško, Tomáš či Lenka vytvárajú originálne odznaky a magnetky. Miškove odznaky sa podľa slov riaditeľky Barbory Tomanovej rozchytajú vždy ako prvé.
Miškovi zlatí snehuliaci
Chránená dielňa
Denný stacionár Allis funguje v Trenčianskej Teplej už druhý rok. Svojim klientom prináša rodinné prostredie, kde môžu tráviť čas, kým ich rodičia pracujú.
Ako hovorí Barbora Tomanová, prostredie, v ktorom sú so svojimi „parťákmi“, im pomáha v rozvíjaní sociálnych zručností, v rečovom prejave a hlavne im dodáva potrebné sebavedomie. To si od decembra dvaja z nich môžu rozvíjať navyše aj v chránenej dielni, kde pracujú na skrátený pracovný úväzok.
„Je to taký experiment, ešte uvidíme ako to bude fungovať,“ hovorí Tomanová. Podotýka, že rozdiel medzi chránenou dielňou u ľudí so zdravotným hendikepom a mentálnym postihnutím je aj v prístupe.
„Je to práca nás ako odborníkov motivovať ich, povzbudzovať k práci. Musíme striedať pracovné činnosti s oddychom. Chvíľu pracujú, potom ideme napríklad na prechádzku, znova sa vrátime k práci. Potrebujú sa aj odreagovať. Určite ich nemôžeme zamestnať na štyri hodiny denne v kuse. To by sa nedokázali už sústrediť,“ hovorí Tomanová. V dielni plnej zaujímavých tvorivých materiálov vytvárajú magnetky i odznaky, na ktorých sú aj otvárače na fľaše.
„Takisto vyrábame aj sezónne dekorácie, teraz levanduľové vrecúška, ale aj vianočné ozdoby a svietniky, ktoré predávame na jarmoku na námestí v Trenčíne,“ vysvetľuje Tomanová hlavnú náplň práce v chránenej dielni.
Podľa nej klientov táto práca rozvíja, pretože môžu komunikovať s ľuďmi. Niektorí nemali predtým skúsenosti s peniazmi. Reálne vidia, že za to, čo vytvorili, dostávajú nejakú hodnotu. A hlavne interakcia s ľuďmi im dodáva sebavedomie. Nie všetci rodičia chápu význam stacionáru. V centre majú šesť klientov, rady stacionáru sa tak od začiatku roka rozšírili o ďalších dvoch klientov. Opýtali sme sa, či je v našom regióne viac dospelých ľudí s mentálnym postihnutím, ktorí by o služby denného stacionáru mali záujem.
„Je tu veľa ľudí, ktorým by toto naše prostredie vyhovovalo. Horšia je komunikácia s rodičmi, pretože oni zvyčajne nechápu, že takéto trávenie času má pre ich deti prínos,“ objasňuje Tomanová skúsenosti s pohnútkami rodičov.
Miškovi zlatí snehuliaci
Stacionáru sa so zákazkami zatiaľ darí. Najnovšie vyrábajú aj darčekové tašky so zlatými snehuliakmi, ich výrobu má pod palcom klient centra Miško. Vďačnými zákazníkmi sú rôzne firmy z okolia.
A čo vízia? „Chodíme medzi ľudí, na jarmoky, na Inoveckej chate predávame naše výrobky. Nechceme to robiť tak, že napíšeme mail, v ktorom žiadame o príspevok. Chceme, aby firmy či ľudia videli, že máme záujem pracovať a tým sa pokúsiť meniť postoj spoločnosti k ľuďom s mentálnym postihnutím.
