Dnes zo známeho odevného závodu, kde odchovanci Neherovej školy odpracovali celý svoj aktívny život, zostali iba chátrajúce budovy. Priemyselný podnik vyrábal odevy nepretržite od roku 1940 až do roku 2007.
TRENČÍN. Viac ako šesť desaťročí trvajúca činnosť podniku Ozeta Trenčín je v súčasnosti len spomienkou. Pripomínajú ju opustené budovy. Celý areál vlastní momentálne niekoľko firiem. V niektorých častiach pracovný život naďalej pokračuje, ale zlaté časy závodu sú už dávno minulosťou.
Súčasný stav
„Naša spoločnosť Konzulta kúpila pred piatimi rokmi šesť hál vo vnútri areálu, ktoré sme revitalizovali a postupne sme opravili všetky strechy, vybudovali nový vodovod, rozvod plynu a ďalšie opravy. V súčasnej dobe máme viac ako 30 nájomníkov a pracuje tu približne 100 zamestnancov. Naším cieľom je pokračovať v renovácii a modernizácii jednotlivých objektov s cieľom ich prenájmu," povedal konateľ spoločnosti Pavel Horal.
Najvážnejším problémom je v súčasnej dobe vznik dvoch čiernych skládok vo vnútri areálu na pozemkoch dvoch firiem, ktoré sú v konkurze. „Jednak to znehodnocuje naše investície, ale hlavne je to zdrojom znečistenia a výskytu hlodavcov. Je len otázkou času, kedy odpady začnú znečisťovať spodné vody. Sú tu vyvážané odpady zo stavebnej činnosti, ale aj rôzny komunálny odpad," sťažoval sa Horal.
Ďalším problémom je, že v opustenej administratívnej budove sa zdržiavajú bezdomovci, ktorí sa dopúšťajú drobných krádeží. „Nakoľko ide o nehnuteľnosti, ktoré s nami iba susedia, nemáme možnosť zabrániť vývozu smetí, alebo bezdomovcom znehodnocovať aj náš majetok," dodal.
Toto je súčasnosť areálu Ozety. Donedávna však, tento v Trenčíne už neexistujúci podnik, vyvážal tisíce kvalitných, prvotriedne ušitých oblekov, nohavíc a kabátov do celej Európy, aj zámoria. Odevný závod patril k nosným priemyselným podnikom v bývalom Československu, vyrábal nepretržite od roku 1940 až do roku 2007, keď zastavili výrobu aj v poslednej prevádzke v Tornali.
Začiatky odevnej výroby
Prostějovský podnikateľ Jan Nehera si Trenčín pre sídlo svojej firmy nevybral náhodne- vyhovovala mu poloha blízko Moravy, dobré dopravné spojenie so sídlom jeho firmy v Prostějove, dostatok pracovitých rúk, výroba základného materiálu v prosperujúcej Tiberghienke, i v žilinskej Slovene. Po celom Slovensku mal už v roku 1931 sieť predajní, chýbal iba výrobný podnik.
Od roku 1939 si prenajal budovu na Palackého ulici č. 15, ktorá niesla názov Nehera- odevná služba, spol.s r. o. Zaoberala sa spočiatku výrobou a predajom nielen pánskej, ale i dámskej a detskej konfekcie a prádla všetkého druhu. Vo februári 1940 začínala firma s 33 zamestnancami, denne ušili do 200 kusov nohavíc, niektoré šičky prijal aj z trenčianskych krajčírskych salónov. O dva mesiace už boli v meste, aj na Hornej Sihoti, tri dielne spoločnosti a výroba zahŕňala aj pánske saká a športové odevy.
Závod na „zelenej lúke".
Foto: ZBIERKY TRENČIANSKEHO MÚZEA
Ešte v roku 1939 začal Jan Nehera rokovanie s predstaviteľmi mesta o odkúpení pozemkov na pravej strane Váhu v dnešnej mestskej časti Zámostie. Hneď za hrádzou, priamo na zelenej lúke, začala vyrastať nová fabrika. Do výrobných hál sa postupne presťahovali zamestnanci i výroba z prenajatých priestorov. Slávnostné otvorenie a vysviacka novej továrne s následným spoločným obedom v hoteli Tatra sa konala 24. augusta 1940. Skoro ráno sa zúčastnili všetci sv. omše vo farskom kostole. Jan Nehera vymenoval za prvého riaditeľa Ľudovíta Podivínskeho, svojho spoločníka, vtedy firma zamestnávala 176 ľudí. V roku 1941 sa stal riaditeľom podniku František Tvrdý.
Neherova škola
Stará garda zamestnancov postupne odchádza, tí, ktorí bývajú v bytovkách neďaleko svojej fabriky sú smutní z dnešnej situácie, nie je im veľmi do reči. Napokon sa predsa len rozhovoria ako začínali, ako zriadil Nehera školu mladých mužov a mladých žien, a všestranne sa staral o ich pracovný i osobnostný rozvoj. Športovali, venovali sa atletike, čítaním a štúdiom si rozširovali obzor. Preto zriadil knižnicu a podnietil vznik viacerých krúžkov. Mladí Neheráci boli výborná partia, mali radi prírodu, turistiku v Tatrách vedeli spojiť s pomocou pri budovaní chaty na Oraviciach, či známej Brnčalke.
V roku 1943 firma investovala do výstavby internátu pre svojich mladých zamestnancov. Na prízemí mali svoju jedáleň aj kuchyňu, na poschodí boli izby. Neďaleko, vo vedľajšej ulici vyrástla aj prvá štvorbytovka, vedľa rozľahlý dom Františka Tvrdého, a ďalej rodinná vila prvého riaditela Ľudovíta Podivínskeho. Postupne pribúdali bytovky pre rodiny zamestnancov na dnešnej Piešťanskej ulici. Po odkúpení ďalších pozemkov od mesta dal Nehera postaviť budovu modelárne, ktorá slúžila i ako sklad hotových výrobkov.Za štyri roky sa závod rozšíril na štyri haly.
Prví kvalitní krajčíri
Nehera vedel, tak ako Baťa, vychovávať svoj robotnícky a technický dorast, podchytil a formoval ich na dobrých odborníkov, precíznych, pracovitých krajčírov, modelárov, zodpovedných a hrdých na svoje povolanie a predovšetkým na svoj podnik. Učilište bolo liahňou schopných kádrov pre odevný priemysel, mnohí pokračovali v ďalšom štúdiu, iní sa stali po znárodnení riaditeľmi novovzniknutých podnikov. Nikdy nezabudli, odkiaľ vzišli.
Zamestnanci po udelení vyznamenaní za prácu.
Foto: ZBIERKY TRENČIANSKEHO MÚZEA
Učňov, dvadsaťročných chlapcov, zaúčali starší, skúsení krajčíri. „Nemôžem zabudnúť na majstra špeciálnej dielne, Viliama Thurzu, ktorý prišiel zo Zvolena, jeho zásluhou sme sa vypracovali na úkolárov, postupárov. Naučil nás precíznosti a rýchlosti," spomína Andrej Dobranský, neskorší riaditeľ Makyty Púchov.
Dobranský spomína ako v roku 1945, po skončení vojny, vystrojil Nehera svadbu ôsmim párom z fabriky, ktorí sa sobášili spoločne vo farskom kostole. Bola to udalosť pre celý Trenčín, biele vyzdobené koče ťahali biele kone, zamestnávateľ zaplatil aj slávnostný obed v spoločenskom dome, ktorý stavbári dokončovali.
Silná československá firma
Prvým povojnovým zákazníkom podniku bola Sovietska i Československá armáda, pre ne sa šili padáky i uniformy. Po znárodnení v roku 1948 národný podnik Odeva ustanovili ako vedúci odevný podnik na Slovensku a do jeho majetku začlenili 22 súkromných závodov. Prešiel viacerými organizačnými zmenami, dostal i nový názov, Odevné závody Viliama Širokého. V roku 1990 sa stal podnik jednou z prvých dvoch slovenských akciových spoločností s názvom Ozeta. V tom období uzavrelo vedenie podniku zmluvu s firmou Marzotto, ktorá mu zaručila odbyt výrobkov. Po kupónovej privatizácii v decembri 2002 nastala radikálna zmena.
Závod vyrábal takmer 90 percent výroby iba pre zahraničný trh, okrem hlavnej prevádzky v Trenčíne boli výrobné závody aj v Topoľčanoch, Hlohovci, Skalici a Tornali. Banky, aby neprišli o svoje financie, vyhlásili konkurz. Vlastníkom Ozety sa stala spoločnost Maxitex. Zmena nastala i v názve firmy - Ozeta Neo. Od 1. novembra 2003 sa stala členom investičnej a finančnej skupiny Penta, výroba sa nedala porovnať s rokmi prosperity. O štyri roky neskôr nastalo hromadné prepúšťanie zamestnancov a zatvorenie závodu.
Použitá literatúra: 60 rokov priemyselnej odevnej výroby v Trenčíne 1940-2000, Pamätnica k 30. výročiu Odevných závodov v Trenčíne, spomienky starých zamestnancov firmy Nehera, z rozprávania konateľa Pavla Horala.
