TRENČIANSKE TEPLICE. Maximilián Hronský nepatrí medzi legendy slovenského športu. Bez podobných nadšencov by však telovýchova na regionálnej úrovni stratila dušu. „Takých ako ja na Slovensku veľa nie je. Počas vojenčiny som bol veliteľom výsadkovej čaty, mám na konte 22 zoskokov, čiže som nemilosrdný chlap,“ povedal s úsmevom čerstvý sedemdesiatnik.
Každý reprezentačný štart sa počíta
Rodák z Radošiny sa do Trenčianskych Teplíc presťahoval, keď mal sedem rokov. Možnosti na futbalový rast naplno zužitkoval počas stredoškolského štúdia v Trnave. Miesto v kabíne „bílich andelov“ vtedy talentovaným mladíkom odobroval slávny tréner Toni-báči Malatinský. Prvú registračku medzi dospelými Hronskému vystavili na základnej vojenskej službe v drese Strely Chrudim. Po návrate do civilu hrával za B-mužstvo Púchova, hráčsku kariéru ukončil doma v Trenčianskych Tepliciach. K jeho poznávacím znakom patrí bicykel, ktorým dochádzal do zamestnania v susednej Trenčianskej Teplej. Na železnici pracoval vyše štyridsať rokov. Najprv ako výpravca, neskôr vykonával funkciu námestníka pre krízové situácie. Dodnes ho zdobí vynikajúca fyzická kondícia. Ako zdôraznil, ešte pred desiatimi rokmi reprezentoval Slovensko v medzinárodnej súťaži železničiarov vo futbale.
S úsmevom na tvári
Okrem lásky k športu ho k trénovaniu doviedli zištné dôvody teplických funkcionárov. Mládeži sa vraj nemal kto venovať. Tesne po päťdesiatke prevzal mužstvo dorastencov. Teenagerov na prahu dospelosti formoval prirodzenými pravidlami chlapčenského kolektívu. Ich rešpekt si získal otvorenosťou. Nemal však problémy udržať mladíkov na uzde? „Odjakživa som sa rád pohyboval medzi mladými ľuďmi. Vo futbale razím mušketierske krédo – jeden za všetkých, všetci za jedného. Na ihrisku aj mimo neho táto zásada účinkuje, ak človek dokáže povedať veci na rovinu a pritom nezatracovať. Práve najväčší lumpi boli u mňa niekedy najlepší, lebo som veril, že z každého môže byť dobrý chlap. Netreba zabúdať, že všetci raz mali pätnásť rokov,“ povedal jubilant, ktorého nik z bývalých zverencov neosloví inak ako trénerko.
Niektoré výroky si hráčska kabína zvykne osvojiť natoľko, že dotyčného potom sprevádzajú na každom kroku. K osobnosti M. Hronského sa neodmysliteľne viaže konštatovanie „s úsmevom na tvári“. „Túto vetu mám rád. Ráno vstanem a usmievam sa, bez ohľadu na počasie. Podľa mňa je dôležitá pre charakter nielen v športe, ale aj bežnom živote.“
Dievča pre všetko
Odkedy je na dôchodku, obhospodaruje viacero technických funkcií v rámci Mestského športového klubu Slovan Trenčianske Teplice. Skúsenosti odovzdáva aj v prospech úspešných futbalistiek. Ako dodal, na ženskom futbale ho fascinuje hlavne čistota hry. „V reprezentačných výberoch máme celkovo 8-9 dievčat. Je nádherné sledovať, keď u nás na ihrisku trénuje pohromade dvadsať žien a pätnásť chlapov. Vládne tu mimoriadne priateľská atmosféra, za čo patrí vďaka mestu, majiteľovi športového areálu Norbertovi Tanoczkemu i dlhoročnému predsedovi ženského futbalového oddielu Rudolfovi Mrázikovi.“
