Nemšovské mlyny sú témou jej najnovšej knihy. Jeden z nich ostal napriek znárodňovaniu v minulom režime pomerne v zachovalom stave. I o ňom bude nová kniha Ireny Prnovej.
NEMŠOVÁ. Zbiera informácie o Nemšovej a jej kútoch. Z rozprávania pamätníkov, údajov z archívov pútavo spracúva históriu mesta a významných osobností, ktoré sa na jej rozvoji podieľali. Bývalá učiteľka s milým úsmevom Irena Prnová s nadšením a prehľadom odpovedá na otázky o svojom rodnom meste. V súčasnosti už pracuje na ďalšej knihe, v ktorej chce nahliadnuť do historických tajov mlynov na území mesta.
Zozbierala spomienky
Od roku 1999 vydala viacero kníh. Prvou bola kniha Žil medzi nami o kaplánovi Jozefovi Hankovi, ktorý pôsobil v päťdesiatych rokoch v Nemšovej.
Učiteľka oživila známeho kaplána v spomienkach veriacich, v knihe spomína aj na jeho prínos pre vybudovanie kaplnky v miestnej časti Trenčianska Závada.
Kaplnka bola aj spomienkou na hrôzy vojny a poďakovaním za záchranu životov. Ľudia pred bombardovaním v tých časoch totiž unikali do hôr v Trenčianskej Závade.
Na otázku, kde vzala všetky tie spomienky a príbehy v knihách odpovedá: „Spomienky mám z rozprávania od ľudí, ktorí ešte žili a pamätali si ich, väčšina má vyše deväťdesiat rokov. Takisto som čerpala aj z knižníc i archívov.“
Brat Henrik
Mnohí Nemšovania si ešte pamätajú na milého a vždy usmiateho „profesorka“ Augustína Rybanského. Pôsobil ako duchovný otec v Nemšovej od roku 1993 do roku 2000.
Svojimi príbehmi aj z misionárskeho pôsobenia na Cejlóne pútavo rozširoval vedomosti nemšovskej mládeže. „Koľko dôstojnosti, skromnosti a dobroty bolo v jeho očiach. Láskavé slová vedeli pokoriť pyšné srdce a stíšiť aj hnevlivé, len bolo treba pozorne počúvať,“ opísala Irena Prnová vo svojej ďalšej knihe Brat Henrik, kde mapuje život a spomienky farníkov na misionára Rybanského.
Nemšovské mlyny
Najnovšie pracuje učiteľka na knihe s tematikou mlynov na území mesta. Kniha je v etape písania, na jej tvorbe spolupracuje aj s majiteľkou mlyna, nemšovskou učiteľkou Jankou Králikovou. „Na území Nemšovej boli štyri mlyny, v Ľuborči dva. Kým nebola elektrika, mlyny boli vodné a mlelo sa tam všetko.
Tiež to bolo miesto, kde sa ľudia stretávali a predebatovávali dôležité veci,“ vysvetľuje Prnová a pridáva svoje zistenia. Podľa jej slov jeden z mlynov ostal v zachovalom stave. Jeho posledný majiteľ ho zveľaďoval, ešte v päťdesiatych rokoch nakúpil stroje, ktoré tam napriek znárodňovaniu v minulom režime ostali.
Ostatné mlyny museli majitelia v tých časoch rozobrať, železo do zberu a drevo na miesto, ktoré im určili. Na otázku, odkedy sa venuje písaniu odpovedá: „Vždy som rada písala. Keď som bola mladá, tak to boli básničky, ale neuverejňovala som ich. Neskôr som prispievala do rôznych novín, aj na Kysuciach, kde som žila niekoľko rokov. Potom sme mali školský časopis. No a v roku 1999 mi vyšla prvá kniha.“
