Staršia a stredná generácia sa na tohtoročnú jubilantku, herečku Idu Rapaičovú (70), s trenčianskymi koreňmi pamätajú z divadelných javísk, filmov, televíznych inscenácií, rozhlasových hier. Stala sa však aj známou recitátorkou.
TRENČÍN. Keďže v prvej polovici septembra pripravili na Trenčianskom hrade 3. ročník benefičného Mariánskeho koncertu a Ida Rapaičová spoločne so svojou žiačkou Zuzanou Laurinčíkovou recitovali poéziu, s jubilujúcou herečkou sme sa v príjemnom prostredí porozprávali.
* Pokúste sa zhodnotiť vaše umelecké vývojové cesty...
- Ja ich nehodnotím, na toto sú tu druhí odborníci. V umeleckom živote to jednoducho nejde, aby bol človek trvale úspešný. Ja som sa s takýmito ľuďmi stretla. Oni sami mi to potvrdili. Skrátka, neverím, že človek by mohol byť úspešný celý život. O úspechu môžu ľudia vravieť všeličo, realita však často býva iná.
* Stvárnili ste veľmi veľa divadelných, filmových, televíznych postáv, o rozhlasových nehovoriac. Ktorá sa vryla do vášho srdca?
- Z každej postavy stvárnenej na doskách, televízii, filme, sa niečo ukrylo v mojom srdiečku. Tých dobrých hereckých postáv bolo, chvála Pánu Bohu, dosť. Mám radosť z toho, že som počas svojho hereckého profesionálneho života pracovala s veľmi kvalitnými textami. A som rada, že už som na dôchodku, pretože dnes ten pocit nemám, na čom sa pracuje. Hazarduje sa s energiou a talentom. Nevyužíva sa talent tak, ako by sa mal. Podmienené je to hlavne plytkými sitkomami, to mi nejde do duše. Je mi ľúto mladých. Škoda, že zostávajú na povrchu.
* Myslíte si, že herec sa vnútorne dokáže meniť, ak áno, prečo?
- Vnímam skutočnosť, že sa stýkam s rôznymi ľuďmi. Sú všelijakí. Poviem príklad. Moja dcéra Zuzana pracuje v divadle ako administratívna sila. Je šokovaná, aké je zákulisie divadla, hoci som ju varovala: „Daj si pozor, divadlo je jeden cirkus. Je to večný pohyb, mele sa to tam. Neexistujú zásadné pravidlá.“ Nechcela mi veriť, išla do divadla s otvoreným srdcom, nádejou a naivitou a teraz dostáva z každej strany dobré ponaučenie.
* Ak de pôsobíte v súčasnosti?
- Je to rôzne, kde ma pozvú. Viete, ja si vyberám predovšetkým kvalitu.
* Kedysi ste vyslovili myšlienku, že divadlo je večný pohyb v inotajoch a podtextoch. Ako ste to mysleli?
- Tak, ako som to povedala. Prežili sme dobu minulého režimu, keď sa veľa vecí nedalo nahlas povedať. Hovorili sme hlavne vďaka múdrym textom, medzi riadkami, ako na priamo. A divadlo má túto moc. Veľa vecí napovedalo očami, rukami, myšlienkami, slovom - gestikuláciou. Je to zaujímavé povolanie práve tým, že dokáže napriek tomu, že nepoužíva priamu reč, povedať aj nevysloviteľné.
* Interpretácia poézie vo vašom podaní sa stala súzvukom slovných akordov. Ako by ste ju charakterizovali?
- Poézia, aj slovenská, sa veľmi nedá charakterizovať, pretože má široký diapazón. Myslím tým ľudovú poéziu až po vysoko náročnú poéziu veľkých vzdelancov. Zoberme si napríklad antickú poéziu. Tú bez štúdia a poctivej prípravy jednoducho nemôže hocikto interpretovať. Skôr je určená vysokovzdelaným ľuďom. Ja holdujem každej dobrej poézii, aj ľudovej. Tá je nám veľmi blízka. Máme kvalitnú sakrálnu poéziu, lyriku, epiku. Dokonca máme veršovanú hrdinskú drámu, Hviezdoslavom napísanú Herodes a Herodias.
* Je pravdou, že hudba i poézia majú spoločné korene?
- Určite. Hudba má spoločné korene s každým umením. S výtvarným aj s literárnym. Je prítomná všade, lebo je najabstraktnejšia. Stala sa inšpirátorkou mnohých diel.
* V čom vás ako recitátorku inšpirovali slovenskí básnici?
- Neviem, či oni mňa inšpirovali. Ale najväčšou inšpirátorkou sa stala ľudová poézia. Je základom. Ja si vyberám poéziu takú, ako sa na ňu cítim, ako na ňu mám. Už sa mi veľakrát stalo, že čo mi pred rokmi nevyhovovalo, zrazu po desiatich rokoch vo mne zarezonovalo. Viete, robiť niečo, čomu nerozumiem, to nemá zmysel.
* Vyznačujete sa interpretáciou archaickej poézie. Je fascinujúce si zapamätať texty. Ste na Slovensku asi jediná, alebo sa mýlim?
- Hovoria, že som na Slovensku asi jediná. Ale poviem, že nie som jediná. Učila som mladých študentov na VŠMU v Bratislave a desať rokov na Univerzite M. Bella v Banskej Bystrici. Mladí ľudia sa vedia pre takúto poéziu zapáliť, ale po čase to pre nich „zhasne“. Prišiel však moment, keď som zistila, že ak sa tomu nik nebude venovať, stratí to zmysel. Ja som mala vynikajúceho pedagóga Viliama Záborského, ktorý mi dal recitátorský základ. Vzhľadom na to, že mám hudobný základ v sebe, zistila som, že táto poézia potrebuje hudobné cítenie, rytmus pre melodiku. Začalo sa mi dariť a zistila som, že to má zmysel. Poézia je pre fajnšmekrov a vybraných ľudí. Je to sviatočná chvíľa. A tak to treba brať.
* Sedíme pod Trenčianskym hradom. Ako si spomínate na svoje detstvo?
- Spomienky na moje detstvo ma spájajú s mojimi súrodencami. Hrad nebol opravený ako teraz. My sme v Trenčíne zažili veľmi veľa dobrodružstiev. Vždy, keď sa sem z času na čas vraciam, tak cítim vzrušenie ako dieťa. Je to príjemné a milé spomínanie.
* Po cenách Janka Borodáča a Krištáľovej ružvám prezident Ivan Gašparovič tento rok odovzdal Pribinov kríž II. triedy za mimoriadny prínos v oblasti kultúry v súvislosti so životným jubileom. Aké pocity vo vás zanechalo ocenenie?
- Bola som milo prekvapená. Toto ocenenie si vážim, som poctená, potešilo ma.
* Absolvovali ste na hrade v Trenčíne 3. ročník benefičného Mariánskeho koncertu. Čo vo vás zanechal?
- Ja mám mariánske korene. Moja mamička dirigovala zbor. Vidíte, Božia prozreteľnosť to zariadila tak, že sme sa stretli pri takejto peknej akcii spoločne s mojou žiačkou Zuzkou Laurinčíkovou. Nadväzujeme na tradíciu. Zuzka je talentovaná a poctivá žiačka. Som na ňu hrdá a som rada, že som mohla k tomu prispieť.
