Posledná sezóna na letnom kúpalisku v Trenčíne bola veľmi úspešná. Prišlo sem počas letných mesiacov o desaťtisíc ľudí viac ako vlani. Plaváreň však nielen jej históriou možno považovať za výnimočnú.
TRENČÍN. Trenčania sa musia budúcu sezónu zaobísť bez letnej plavárne. K novej letnej plavárni dobudujú siete Železnice Slovenskej republiky, ktoré zároveň zrekonštruujú i most na Ostrov.
„Železnice sa zaviazali zabezpečiť dopravný prístup do mestských častí Záblatie a Zlatovce, vybudovať infraštruktúru k novej letnej plavárni, vrátane sietí a rekonštrukcie mosta na Ostrov,“ uviedla hovorkyňa Trenčína Erika Ságová.
Primátor Trenčína Richard Rybníček považuje skutočnosť, že sa železnice zmluvne zaviazali, uvoľniť zo štátneho rozpočtu 6,5 milióna eur na takzvanú malú stavbu v meste, za silný záväzok. „S rekonštrukciou sa začne už na jeseň tohto roka,“ povedal Rybníček. Dôkaz, že nejde v rámci Slovenska o bežnú plaváreň, potvrdzuje jej rozmanitá história.
Predchodcovia plavárne
Váh už na začiatku 20. storočia využíval takzvaný Regata klub, svoju prvú plaváreň založili priaznivci tohto športu poniže pešieho mosta na pravej strane Váhu. Boli to iba obyčajné dosky, tvoriace pri brehu akúsi ohradu, v ktorej sa mohli menej zdatní okúpať, skúsenejší plavci využívali hlbšiu vodu Váhu.
Táto plaváreň mala i primitívnu kabínku na prezliekanie, zbitú z obyčajných dosák. Za prvej republiky stála ďalšia plaváreň na voľnom, ľavom brehu Váhu, poniže dnešného železničného mosta, postavila ju v roku 1924 stavebná firma Materna. Mal ju v správe činorodý Klub československých turistov.
Drevené kabíny stáli vyvýšené na koloch, prístup k nim bol od rieky po schodíkoch, neďaleko sa požičiavali i člny. Kúpajúci využívali vody Váhu až do postavenia novej modernej plavárne, ktorá bola pýchou Trenčína.
FOTO: Zbierky Trenčianskeho múzea
Výstavba nového kúpaliska
Od roku 1932 sa predstavitelia mesta snažili o vybudovanie novej plavárne. Priestor na Hornej Sihoti, kde malo vyrásť letné kúpalisko, bol dlho nezastavaný. Už do regulačného plánu mesta bolo zakomponované vybudovanie novej plavárne do najjužnejšieho cípu Hornej Sihote, ohraničeného železničným mostom, traťou a Váhom. Pretože staré drevené kabíny ľudovej plavárne na ľavej strane Váhu poniže lodenice dosluhovali, starosta Jozef Reihel vypísal na apríl 1936 verejnú súťaž na výstavbu nového letného kúpaliska.
Ponúk prišlo 51 od rozličných stavebných firiem z celého Slovenska i Čiech, napríklad od firmy Fischmann a spol. z Brna, Pittl a Brausewetter z Trnavy, Wiener Žilina, ale i trenčianskych podnikateľov Berta a Kováč či staviteľa Čevelu s Gustavom Dohnánym.
Významný projekt modernej stavby
Medzi jeden z najlepších i finančne výhodných projektov patril návrh „štrandového mestského kúpališťa“ staviteľa Dominika Filippa, s presnou kalkuláciou na železobetónový bazén, vežu s vodojemom a šachtou, na budovu kabínok na prezliekanie, prívod i odvedenie vody. Napokon firma vybudovala iba násyp okolo kúpaliska. Technický referát mesta vybral iného kandidáta, ktorého meno sa však medzi návrhmi, došlými na mestskú radnicu, nespomína.
Išlo o známeho bratislavského inžiniera Jána Černocha, ktorý mal stavebný dozor aj na piešťanskej Eve. Budovu kabín na prezliekanie projektovala a stavala firma trenčianskeho staviteľa Alexandra Marákyho, s výstavbou potrubia, vedeného z Tiberghienky, sa popasoval šikovný mladý trenčiansky staviteľ František Kopecký. Továreň navrhla dodávať teplú vodu na kúpanie do plavárne bezplatne, výhodou bolo, že sa ani nemusela čistiť.
Problémy s teplovodným potrubím
Výstavba sa začala podľa plánu 1. augusta 1936. Stavba bazéna, veže s vodojemom a rezervoárom, stavebné práce vodovodu a kanalizácie, bez budovy šatní a bufetu, stáli mesto 650 717 korún.
Prieťahy spôsobila výstavba potrubia, muselo sa čakať na povolenie aj od ministerstva železníc. Otvorenie plavárne sa neustále odkladalo, po meste sa šírili zaručené správy, že pri skúškach začalo praskať chybné a neodborne uložené potrubie, hľadali vinníka stavby. Pravda však bola taká, že problémy so sprístupnením plavárne nastali vinou slabého tlaku vody a presakovania teplovodného rúrovodu po celej trase.
Tá viedla od šachty a vlečky továrne Tiberghien a synovia, popod celú Štefánikovu ulicu, poza železničnú stanicu a trať, rovnobežne s Kubranským potokom, až do plavárne. Potrubie totiž nevydržalo, prepustilo na viacerých miestach vodu a tá sa vytlačila na povrch.
Vinu pripisovali staviteľovi Františkovi Kopeckému, ktorý však s mestským vodomajstrom Ostrovským včas upozorňoval, že pôvodné kameninové potrubie nevyhovuje a má sa nahradiť železoliatinovým. Staviteľ dal vypracovať súdnoznalecký posudok, žiadal okrem iného očistenie svojho mena, že za vykonané práce nezodpovedal v plnom rozsahu, ba práve naopak, upozorňoval na riziko priesaku vody vedenej z továrne.
Vtipy o trenčianskej plavárni
Obyvatelia boli netrpezliví, nevedeli sa dočkať otvorenia novej plavárne. V miestnych novinách sa dokonca objavili vtipy o tom, že nové kúpalisko by malo mať nápis „Trenčianska mestská blamážeň,“ s podtitulom: „Kto sa chcete kúpať, doneste si kýbeľ vody“.
Istý predplatiteľ novín vyčítal kompetentným, že keď 9. júla 1937 navštívil mesto plný autobus turistov z Viedne, zastavili sa na plavárni a chceli sa okúpať. Čo by mesto získalo na dobrom chýre! Aké bolo ich prekvapenie, keď sa tam nemohli „občerstviť.“ O pár dní na to, 15. júla, sa Trenčania konečne dočkali otvorenia kúpaliska. Dodatočná kolaudácia a odovzdanie mestu bez stavebných zmien bolo až 8. februára 1938.
Čoskoro po otvorení kúpaliska začala využívať plaváreň nielen verejnosť, ale i športovci z plaveckého oddielu TTS. Bazén mal mieru podľa medzinárodných predpisov, bol 50 metrov dlhý a 20 metrov široký, s ôsmimi plavebnými dráhami, schválený i na vodné pólo, ktorému vyhovovala i hĺbka do 3,10 metrov.
Pre neplavcov boli určené dve bočné krídla bazéna, kde bola najnižšia voda- necelý meter. Okolo vybudovali takzvané brodisko- vodný žľab pre oplachovanie nôh pred vstupom do bazénu. Materiál na výstavbu bazéna dovážali firmy z Trenčína i blízkeho okolia, napríklad cementáreň v Hornom Srní dodala až 48 vagónov cementu. Pre nedostatočný tlak vody vedený potrubím museli kvôli zlepšeniu prítoku do dvanástich spŕch vybudovať ďalší vodojem, ktorý im zaistil stály a dostatočný prísun vody.
Problémy s vodou nastali vždy v sobotu popoludní, keď sa brány továrne zatvorili a nepracovalo sa, až do pondelňajšieho predpoludnia bol tak prítok vody potrubím prerušený. Aj doba napúšťania bazéna bola spočiatku príliš dlhá - trvala neskutočných 16 hodín. Pôvodný bazén návalu oddychujúcich Trenčanov aj početných turistov cez sezónu v posledných rokoch nepostačoval. Na ploche kúpaliska pribudol nový antikorový bazén, rekonštrukciou sa pamätalo i na deti.
