Fotograf Milan Veliký tvorí už od detstva. Na svojom konte má profifotografie, ale i fotky zo zemiakových brigád.
Foťák nosí stále so sebou a ako hovorí, niekedy je fotka len výsledkom toho, že bol v správnom čase na správnom mieste.
* Môže profifotku dnes spraviť aj amatér, či to chce iný pohľad?
- Ja hovorím, že fotografia musí mať pridanú hodnotu. Môžete urobiť fotku námestia, človek sa pozrie a povie si, že v pohode. Ale môžete to spraviť tak, že nájdete niečo, čo toho diváka upúta, a on pozerá na fotku nie sekundu, ale dlhšie a začne ju študovať a hľadať hlbšie súvislosti.
* Počas svojho tohtoročného kúpeľného pobytu ste spravili v Tepliciach aj výstavu, o čom bola?
- Moja výstava Imagination znamená predstav si, maj fantáziu. Chcel som prinútiť diváka, aby nad dielami rozmýšľal. V našom fotoklube robíme spoločné akcie. Vyberieme sa fotografi a robíme snímky z rôznych akcií. A každá fotografia je iná. Často sa mi stáva, že kolega povie, boli sme tam spolu, ako to, že ja som to nevidel. V tom je poézia prístupu k fotografii. Divák musí mať určitú predstavivosť. Dobre som spojil výstavu so svojím kúpeľným pobytom. Počúval som, čo ľudia hovoria o mojich fotografiách, a niektorí tam videli aj niečo iné, ako som videl ja. Nútite človeka rozmýšľať, zamyslieť sa nad fotografiou.
* Ako tvoríte?
- Tvorím, keď mi zasvieti zelená žiarovka. Foťák nosím stále so sebou. Nosím malý aj veľký. Len rozdiel je v tom, že keď vytiahnete veľký foťák, ľudia sa hneď schovávajú: „Nie, nefotografujte ma.“ Ale keď vezmem malý, tak sa usmievajú: „A to je turista.“
* Vaša výstava bola veľkoformátová. Aký je veľký formát vo fotografii?
- Všetko záleží od kvality snímky, nie je problém zväčšiť, ale keď máte nekvalitnú optiku, tak to nezväčšíte. Ja som mal 50 x 70, ale bola tam aj fotka 70 x 100 centimetrov. Po tejto stránke idú veľkoformátové fotografie a výstavy dosť do peňazí. Snažím sa robiť fotografie na profesionálnej úrovní. Chodím do firmy do Fiľakova, ako jediní u nás robia fotografiu klasickou chemickou cestou.
* Venujete sa aj novinárskej fotografii?
- Minulý rok som šiel do Slovak Press Photo so svojimi fotografiami Machnáča, priamo z tohto kúpeľného mesta. Je to budova z tridsiatych rokov minulého storočia. Zadná časť vyzerá ako parníky, čo plávali po Mississippi. Je tam veľa zaujímavosti, ktoré len tak inde neuvidíte. Dokonca sem chodili študenti architektúry z nemeckého Bauhausu na exkurzie. Škoda, že sa s tým nič nerobí a budova iba chátra. Ja som urobil na súťaž minulý rok sériu štyroch fotografií, ktoré zobrazovali zúbožený stav budovy. Prešiel som si Machnáč celý od spodu až po vrch.
* Pustili vás?
- Nie, ja som sa tam pustil. Boli práve rozbité vchodové dvere, teraz je to už zadebnené. Aj o tom je fotografia, že musíte byť v správnom čase na správnom mieste.
* A aká je teda dnešná fotografia?
- Videl som fotografiu nahého starca, ako je otočený vo photoshope naopak hlavou na náhrobnom kameni. Ak to má byť súčasná fotografia, tak áno, je to dosiaľ nevidené, ale dlhú životnosť takéto dielo nemá. Každý hovorí, že ak chcem preraziť, musím urobiť niečo šokujúce. Mrzí ma to, že aj kritici sú ovplyvnení tlakom zozadu. Prídu na výstavu, pomyslia si, že dielo je nanič, ale čo keď príde za mnou nejaký kritik a ten povie, že dielo je špičkové, na toto sme čakali sto rokov. Pohybujem sa v tejto brandži už dosť dlho, takže mám prehľad.
