STARÁ TURÁ. Starý otec Staroturianky Evy Tomisovej zahynul v bojoch 1. svetovej vojny 23. mája 1917. Trvalo desiatky rokov hľadania celej rodiny, kým sa hrob vojaka Martina Pagáča podarilo objaviť. Martin Pagáč pochádzal z osady U Sušarských na kopaniciach neďaleko Lubiny. Smrť ho našla až v dnešnom Slovinsku, kde je spolu s mnohými padlými rakúsko-uhorskými vojakmi pochovaný na cintoríne v Ajševici pri Novej Gorici.
Zahynul spolu s tisíckami ďalších vojakov
Prudké boje 10. sočskej bitky si počas 1. svetovej vojny vyžiadali 157-tisíc zabitých, zranených a zajatých vojakov. Práve v tejto bitke dotĺklo aj srdce Martina Pagáča.
„Dedičko najskôr narukoval na Ukrajinu. Už 19. septembra 1916 písal babičke kartu zo Sambora, z východného frontu. Už o necelé tri mesiace bol po prvýkrát ranený a skončil v nemocnici. Na začiatku decembra 1916 ho previezli do uhorskej nemocnice vo Veszpreme a potom putoval do ďalšej,“ začína rozprávanie jeho vnučka Eva Tomisová.
Po čiastočnom uzdravení dostal vtedy otec štyroch detí krátku dovolenku a dostal sa domov. Po jej skončení bol prevelený na sočský front ku Gorízii. Narodila sa mu ešte malá dcérka, ktorú už nikdy nevidel. „Dedko bol zapojený do neľútostných bojov 10. sočskej bitky, ktorá trvala od 12. mája 1917 do 8. júna 1917. Jedenásť dní po jej vypuknutí, 23. mája 1917, v nej aj zahynul,“ objasňuje históriu jeho tragického osudu Tomisová.
Železo z krížov povyberali
Iba pred pár dňami sa podarilo po 96 rokoch od tragickej smrti svojho predka navštíviť Eve Tomisovej po prvýkrát dlho hľadaný hrob svojho starého otca Martina Pagáča.
„Leží pri Novej Gorici, pôvodná Gorizia pripadla Taliansku. Vojenský cintorín v Ajševici je jeden zo 150 cintorínov a pamätníkov sočského frontu. Je na ňom pochovaných vyše 800 rakúsko-uhorských vojakov. Jednotlivé hroby už, žiaľ, neexistujú,“ vysvetľuje Pagáčova vnučka. Hroby boli označené železobetónovými krížmi, ktoré desiatkami rokov zvetrali, drôty v nich zhrdzaveli a kríže popadali. Pri nedostatku železa v 2. svetovej vojne z týchto krížov železo povyberali.
„Niektoré kríže pozberali a okolo hlavného pamätníka postavili tiež z kameňa štyri malé násypy, na ktoré pripevnili toľko krížov, koľko sa ich tam zmestilo. Na každom kríži bola pripevnená hliníková tabuľka s údajmi padlého vojaka,“ prezrádza.
Pomohol archív
Vypátrať dedkov hrob bolo veľmi zložité. Už snom Jána Pagáča, jedného zo synov vojaka Martina Pagáča, bolo nájsť otcov hrob. Žiaľ, návštevy hrobu sa nedožil. Po jeho stopách sa vydal jeden z vnukov, právnik Viliam Rastislav Pagáč.
„Najskôr v krásnom rukopise matrikára v archíve v Bratislave našiel presný dátum dedičkovho narodenia v roku 1883. Potom nasledovalo pátranie vo vojenských archívoch v Prahe a v Bratislave,“ pokračuje objaviteľova sesternica Eva Tomisová. Tu sa snažil zistiť miesto a dátum smrti ich starého otca. S pátraním pomohol aj horolezec a cestovateľ František Kele.
„Vytúžené údaje sa môjmu bratrancovi napokon podarilo nájsť vo vojenskom archíve v Budapešti. V knihe úmrtí bol zaznačený aj náš dedko. Pri mene Márton Pagacs bol uvedený dátum úmrtia, číslo i miesto hrobu na vojenskom cintoríne v Ajševici,“ spomína jeho vnučka. Posledné miesto odpočinku našiel Martin Pagáč v blízkosti Novej Gorice v Slovinsku neďaleko hraníc s Talianskom.
Zahynul v bojoch v údolí
Domáci obyvatelia slovenskú výpravu k vojenskému cintorínu s centrálnym spoločným hrobom v tvare veľkej kamennej ruže ochotne zaviedli. Dokonca starší ľudia vypovedali aj prerozprávaný príbeh, ktorý je spojený s poslednými dňami života Martina Pagáča a stoviek ďalších vojakov.
„Počas 1. svetovej vojny bola na opačnom konci údolia vyhĺbená do jedného z kopcov podzemná nemocnica. Pravidelne do nej transportovali vojakov, ktorí utrpeli vážnejšie zranenia. Taliani však obsadili kopce, medzi ktorými postupovala armáda z RakúskoUhorska. Tu si na jej vojakov doslova počkali,“ vysvetlila vnučka Eva poslednú vojnovú bitku svojho starého otca.
Ten je dnes pochovaný na pravidelne udržiavanom cintoríne s množstvom vysokých jedlí.
Aj stopy po pôvodných tabuľkách s menami mŕtvych vojakov v lupeňoch kamenných ruží pripomínajú hrôzy, ktoré sa tu takmer pred sto rokmi odohrali.
Na hrob umiestnili vlastnú tabuľku
Vnučka Eva Tomisová a vnuk Viliam Pagáč priniesli na miesto odpočinku svojho tragicky zosnulého dedka Martina Pagáča aj svoju vlastnú spomienkovú tabuľku. „Milý náš dedičko Martin Pagáč, splnili sme sen našej babičky Evy, tvojich detí a vnukov navštíviť miesto tvojho posledného odpočinku. Veľmi si nám všetkým chýbal. Tvoji vnuci Eva Pagáčová a Viliam Pagáč zo Starej Turej,“ napísali na tabuľku, ktorú umiestnili na náhrobný kameň. Je pamiatkou na človeka, ktorý svoj život položil v ťažkých útrapách 1. svetovej vojny.
„Spolu bolo vybojovaných dvanásť sočských bitiek. V jedenástich bitkách viedli ofenzívu talianske vojská. Až v dvanástej bitke zaútočili rakúskouhorsko-nemecké vojská a jednotu Talianov narušili. Výsledkom bolo to, že sa front od Soče posunul k rieke Piave v Taliansku. Boje sa odohrávali v nadmorskej výške vyše dvoch kilometrov,“ dodala Tomisová.
