NEMŠOVÁ. Nemšová už druhý týždeň žije folklórom. Tento víkend hostila remeselníkov na Tradičnom Nemšovskom jarmoku a ten predchádzajúci si na svoje prišli najmä nadšenci tradičného slovenského folkóru. Fujaristi, ktorí sa výrobe i hre na tento slovenský nástroj venujú už roky, zavítali do Nemšovej na festival Fujara z Považia. Na štvrtom ročníku nechýbali zvučné mená výrobcov fujár ako Janko Šulík, ktorý má na svojom konte vyrobených už viac ako 750 fujár.
Pílku na drevo nosí stále so sebou
Jeden z organizátorov festivalu Nemšovan Ivan Bobot prepadol tejto vášni už dávno. „Bol som ako dieťa na salaši v Očovej, tam som počul fujaru, a to ma chytilo,“ vysvetľuje Bobot svoje stretnutia podľa jeho slov so synonymom Slovenska.
„Už od detstva som bol rodoľúby, dedo ma učil pesničky a fujara vo mne vždy evokovala Slovensko,“ čo sa však zdanlivo nezlučuje s jeho ďalším hudobným pôsobením. Hral v punkovej kapele, neskôr prešiel do heavy metalu, či jazzu, ale folklór mal vždy rád. Momentálne hrá v kapele fujaristov a okrem toho ich aj vyrába už desať rokov. „Drevo sa zbiera cez zimu, chodím tu po okolí a vždy mám v aute pílku. Už som pár krát drevo odrezal aj pri diaľnici, keď som išiel na služobku do Prahy,“ vysvetľuje so smiechom.
Na otázku aké drevo používa, dodáva: „Ja robím z bazového dreva, aj keď ho zvyknú podceňovať. My z jeho kvetov na jar robíme sirup, potom z bobuliek vyrábame víno, no a v zime strúhame píšťalky.“
Fujaru treba vyrábať srdcom
Viacerí fujaristi sa zhodujú v základoch ako fujaru vyrobiť. „Keď ju človek vyrába srdcom, tak potom aj jej hlas sa ozve, tak ako by mal. A to počuť na prvý raz,“ vysvetľuje fujarista Ľuboš Dubovský.
O svojom kolegovi Jankovi Šulíkovi z Hlohoveckého tria sa rozrozprával Ľubomír Janec, člen skupiny. „Stretol som ho v päťdesiatke, vyrobil mi prvú fujaru a potom som s ním začal hrávať. On ich už vyrobil viac ako 750 a venoval ich rôznym štátnikom, nášmu prezidentovi ale i niekdajšiemu americkému prezidentovi Bushovi,“ opisuje kolegove úspechy Janec.
Na otázku ako sa na fujare hrá, vysvetľuje ďalší fujarista Ľuboš Dubovský princípy: „Fujara je hranový nástroj, ako bežná šesťdierková píšťalka či zobcová flauta. Vzduch sa dostane cez štrbinu, narazí na hranu a a ozve sa zvuk. Pri fujare je to trochu zložitejšie, je tam prívodová trubica. Tá prinesie vzduch do kanálika, ktorý výjde von a narazí na hranu. Fujara je vlastne veľká píšťalka, či veľká flauta. A hrá sa na nej jednoducho.“
Fujaru možno vyrobiť z hocijakého dreva. Podľa Dubovského sa odvíja jej výroba aj od toho, ako sa drevo vŕta. Novodobí výrobcovia používajú sústruženie, naopak tradiční používajú cigánske vrtáky, ktoré kedysi robili cigáni ako remeselníci.
Kedysi sa fujara neošetrovala. Bola pohodená v kúte a výpary z výrobkov na salaši zakonzervovali. Teraz sa na holé drevo dáva fermež alebo olej. „Ja mám fujaru, ktorá je vybíjaná mosadznými pásikmi, ktoré sa v špeciálnych mlynčekoch zatočia a vytvoria cifru. Tá sa následne pracne kladivkom vbíja do dreva,“ opisuje postupy Dubovský.
Ľudoví umelci
Na festivale dostali príležitosť predviesť svoje umenie aj viacerí ľudoví umelci. Jedným z pozoruhodných umelcov, pri ktorom sa viacerí návštevníci s úžasom zastavili je aj drotár Juraj Šerík. Ten svojím umeleckým drotárstvom povyšuje kedysi úžitkové remeslo na skutočné umenie. Vzorom mu je najmä jeho pradedo Jozef Holánik, ktorý s tradíciou drotárstva v rodine začal pred 150 rokmi. Šerík rozpráva o ňom so značnou úctou, opisuje aj jeho úspechy, ktoré dosiahol a ako sa zapísal do dejín tohto zaujímavého remesla.
Návštevníkov zaujalo aj Šeríkove drôtené srdce- Srdce pre Slovensko. To putuje už dlhé mesiace po Slovensku a na jeho tvorbe sa podieľali aj Nemšovania. „Vyrobili ho ľudia z rôznych kútov Slovenska, či už malí, alebo veľkí. Je aj prejavom úcty voči môjmu pradedovi, ktorí sa pred 150 rokmi ako džarek- učeň zaúčal do tajov drotárstva a dosiahol mnohé úspechy,“ vysvetľuje Šerík. Holánik pochádzal z Dlhého Poľa, kde doteraz stojí aj jeho rodný dom. Na jeho záchrane pracuje jeho pravnuk už niekoľko rokov. Plánuje zriadiť aj pamätnú izbu.
Kedysi bola drotárčina najmä úžitkovým remeslom. Vyrábali sa pasce na myši, opletali sa taniere, hrnce, misky. Drotári chodili po svete, živili sa svojou prácou, ale i zdokonaľovali. Všade kde prišli, sa museli najprv naučiť jazyk, aby vedeli komunikovať. Potom zakladali dielne, či manufaktúry.
S drôteným srdcom plánuje Šerík prejsť ešte mnoho kútov Slovenska. Nakoniec ho však chce podarovať samotnému Slovensku. „Svoje miesto by malo mať na Bratislavskom hrade, tam ho podarujeme,“ dodáva umelecký drotár.
