TRENČÍN. Vladimír Roy sa narodil 17. apríla 1885 v neďalekých Kochanovciach, kde od roku 1874 pôsobil plných tridsať rokov jeho otec, evanjelický farár Peter Pavol Roy.
Jeho matka bola dcérou Jozefa Miloslava Hurbana. Keď Hurban v roku 1871 vydával svoju najstaršiu dcéru Boženu do Púchova tamojšiemu farárovi, mal na jednej strane radosť, že sa hurbanovská rodina spojí s rodinou Royovcov, ktorú významným spôsobom prezentoval Pavlov starší brat Augustín Roy, horlivý národovec, ale i samotný zať Pavol, činný v národno-výchovnej práci. Na druhej strane však mal obavu, či príliš pedantné spôsoby v správaní jeho zaťa nebudú prekážať pri výchove detí.
Detstvo a štúdiá
Z manželstva vzišiel napokon iba jediný syn, Vladimír, aj to až po 14 rokoch po sobáši rodičov. Vtedy už jeho otec nepôsobil v Púchove, ale bol váženým a všeobecne obľúbeným evanjelickým kňazom v Kochanovciach, (dnes Adamovské Kochanovce). Mal už 46 rokov, a tak, ako sa dalo očakávať, bol na svojho jediného syna prísny.
O to láskavejšia a citlivejšia pri výchove bola jeho matka Božena. Tento kontrast dvoch autorít pri výchove nezostal bez vplyvu na formovanie povahy Vladimíra, vnuka Jozefa Miloslava Hurbana.
Ľudové školy začal navštevovať v Kochanovciach, pokračoval v Modre. V roku 1900 odišiel do Skalice na tamojšie nižšie gymnázium. Bol veľmi nadaným a usilovným žiakom. Roztržky mával iba s profesorom maďarčiny pre svoje slovenské presvedčenie.
Vzťah k literatúre a mnoho záujmov
Hrával divadlo, veľa čítal domácu a svetovú literatúru, sám sa pokúšal o vlastnú literárnu tvorbu, mal všestranné záujmy - maľbu, hudbu, svetové jazyky. V Skalici sa dostáva do styku s hlasistami. Vyššie triedy gymnázia navštevoval v Bratislave, kde sa začal učiť nemecky, rusky, anglicky aj francúzsky.
Mladého Roya lákali prírodné vedy, chcel sa stať lekárom, no rodinná výchova a tradícia ho predurčovali na štúdium teológie. No ešte viac ako teológia ho zaujímala literatúra, už ako vysokoškolák sa stal spoluzakladateľom a redaktorom časopisu Prúdy a Dennica. Píše pod vlastným menom i pod viacerými pseudonymami do Slovenských pohľadov, Národných novín a Cirkevných listov.
Cez prázdniny pravidelne chodieval k bratovi svojej matky, strýkovi Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému do Martina, čo zanechalo veľký vplyv na jeho literárne ambície a literárny vývin.
Prvé kaplánske pôsobenia
Po štúdiách bol krátko kaplánom v Liptovskom Mikuláši. Na novom pôsobisku sa mu cnelo za študentským i spolkovým životom, prežíval chvíle plné nespokojnosti, ktoré sa prejavili aj v jeho veršoch, plných melanchólie.
Z Mikuláša odišiel na Starú Turú, istý čas potom pôsobil aj v Pešti. V roku 1910-1911 pokračoval v štúdiách v Anglicku, žil v Edinburgu, Glasgowe a v Londýne.
Pobyt v slobodnejšom Anglicku na neho vplýval doslova obrodne, vzniklo tu niekoľko jeho veršov. Pred prvou svetovou vojnou stihol navštíviť Francúzsko, Holandsko, Nemecko i škandinávske štáty. V roku 1912 sa stal farárom v Púchove, tu si v lete vzal za manželku Vieru Švehlovú.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa stal jej priamym účastníkom, bojoval na ruskom i talianskom fronte, čo sa v neskoršom veku podpísalo i na jeho chatrnom zdraví.
V roku 1915 pôsobil krátko v Krajnom ako kaplán u Michala Bodického. Po skončení vojny organizuje v Juhoslávii československé vojsko, s ktorým prichádza v roku 1919 ako veliteľ do Prahy.
Obľúbený púchovský farár
Od roku 1919 pôsobil opäť ako farár v Púchove, získal si tu prirodzenú autoritu a medzi ľudom bol veľmi obľúbený. Venoval sa intenzívne literatúre, bol agilným osvetovým a telovýchovným pracovníkom, písal články, prednášal, zapájal sa do spoločensko-politického života 1. republiky, bol redaktorom Slovenského týždenníka. Sklamaný z praxe vtedajších politických strán však túžil po pokojnom, tvorivom živote, preto prechodne zanechal svoj farský úrad, aby sa mohol venovať iba literárnej a lepšie platenej prekladateľskej práci.
Z existenčných dôvodov sa však onedlho vrátil opäť ku svojmu kňazskému úradu, v roku 1927 dostal miesto farára v Bukovci, ktorý bol jeho posledným pôsobiskom. Unavujúca práca, chudobné pomery i celkové sklamanie podlomili jeho zdravie natoľko, že bol napokon predčasne penzionovaný.
V roku 1934 sa s manželkou a deťmi, 14-ročnou Zorkou a o dva roky mladším Ivanom, presťahoval do Martina, aby bol bližšie liečebni vo Vysokých Tatrách. Veľmi zle na jeho psychiku i zdravotný stav vplývali zhoršujúce sa hospodárske i politické pomery i hroziaci fašizmus.
Zomiera predčasne, iba 51-ročný, 6. februára 1936 v Novom Smokovci, nezmierený so sebou a svetom, skôr, ako by mohol vo svojej básnickej zrelosti účinnejšie bojovať proti fašizmu, ktorý z hĺbky duše nenávidel. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Mnohostranná tvorba
Jeho básnická tvorba má tri vývinové obdobia, kryjúce sa zhruba rokmi 1907 - 1918, 1918 - 1927, 1927 - 1936. Všetky sú viac-menej poznačené prvkami symbolizmu a impresionizmu, ktoré charakterizujú i ostatných básnikov slovenskej moderny.
Spočiatku ho silne ovplyvňovala tvorba Pavla Országha Hviezdoslava, Svetozára Hurbana Vajanského, neskôr Janka Jesenského a Ivana Kraska. Najznámejšie sú jeho básnické zbierky z roku 1921 Rosou a tŕním či Peruťou sudba máva, vydaná v roku 1927.
V neskoršej tvorbe sa venoval najmä národnej lyrike, typické sú motívy vzbury a odboja, zamerané proti spoločnosti i sociálnym pomerom. Keďže ovládal šesť cudzích jazykov, venoval sa i prekladom poézie, prózy, drámy svetových autorov: Georga Byrona, Edgara Allan Poea (báseň Havran), W. Shakespeara, Oscara Wilda, Waltera Scotta, Charlesa Dickensa, z francúzštiny Alexandra Dumasa staršieho, Rainera Maria Rilkeho, z nemčiny prekladal Heinrich Heineho, Johanna Wolfganga Goetheho i Mora Jokaiho. Je autorom libreta k prvej slovenskej opere Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland.
O Vladimírovi Royovi vznikol v roku 1993 i dokumentárny film s príznačným názvom Raz príde čas, od autora a režiséra Fedora Bartku. Royove básnické dielo je torzovité a rozporné, no hlboko ľudské, vo svojom celku významné a na svoju dobu progresívne. Pri vytrvalom úsilí po zmene spoločenských pomerov malo v rokoch pred národným oslobodením i v období medzi dvoma vojnami významnú spoločenskú i estetickú funkciu.
Pramene: Dokumentačný materiál Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom.
