Lekár Ivan Horváth (1939) vdýchol pamiatke nový život formou mobilizácie študentov.
* Kadiaľ viedli vaše kroky na Skalku?
- Od narodenia som žil 26 rokov v Bratislave. Po vyštudovaní medicíny mi ponúkli miesto röntgenológa v Trenčíne a priženil som sa do Kubrej. Neďaleká Skalka ma očarila najmä vďaka trom významným dimenziám. Prvou je mystérium, všadeprítomné duchovno či genius loci, druhou je krásna príroda a treťou história.
* Jej zašlú slávu však vystriedala krutá realita...
- O Skalku sa systematicky nik nestaral. So záchranou sa intenzívne začalo až na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia, keď bol dozorovaním pamiatky poverený verbista Emil Prokop. Práve on ma oslovil víziou zachrániť lokalitu pre budúce generácie. Zhodou okolností som pred kostolom na Skalke stretol dôstojného pána Omachela so študentmi z matematicko-fyzikálnej fakulty z Bratislavy, ktorí tam liezli na cvičnú skalu. Slovo dalo slovo a vznikla myšlienka záchrany Skalky formou sústredenia študentov.
* Vyznievalo od začiatku všetko takto idylicky?
- Skalka bola roky bez kňaza a na ľuďoch to aj bolo vidieť. Vyhodnotil som si, že so študentmi prídeme do prostredia ako cudzí element. Preto som potreboval získať na svoju stranu miestnych ľudí. Jednak osobnými stretnutiami, no išiel som aj na obecný úrad do Skalky nad Váhom za vtedajším starostom a vysvetlil mu, aký klenot tam vlastne majú. Takto som sa spoznal aj s pánom Dúžekom. Priamo na mieste činu som zistil, že niekoľkým jednotlivcom na Skalke naozaj záleží a cez nich som potom získaval ďalšie kontakty.
* Z čoho ste vychádzali pri prácach v teréne?
- Z legislatívneho hľadiska bolo treba usporiadať majetkové pomery. Vrátane výzvy na vydanie nehnuteľnosti v katastrálnom území Opatová späť do vlastníctva cirkvi. Reštitúcie nám trvali sedem rokov. Súbežne s tým Slovenský pamiatkový ústav v areáli benediktínskeho kláštora realizoval archeologický a stavebnohistorický výskum. Keď Stavební huť Frýdek-Místek zastabilizovala obvodový plášť a religiózne objekty, so študentmi sme pokračovali v drobných úpravách, údržbe, odlesňovaní, sondách, kosení, výsadbe i čistiacich prácach.
* Môžete priblížiť zákulisie študentských brigád?
- Premiérové sústredenie odštartovalo v roku 1990. Zakaždým išlo o letnú aktivitu v dvoch turnusoch, obyčajne v priebehu júla a augusta. Jeden turnus trval štrnásť dní a združoval okolo 30 ľudí, čiže dohromady sa tam ročne vystriedalo približne šesťdesiat pracujúcich študentov, ktorí na Skalke aj bývali. Brigádnici odpracovali stovky hodín bez nároku na odmenu, len za nocľah a stravu v hodnote 50 korún na deň. Zlikvidovali sme tam tri smetiská, jedna čierna skládka bola pri kostole, ďalšie pod kláštorom. Výber sme zabezpečovali cez spomínanú bunku matematicko-fyzikálnej fakulty. Snažili sme sa to riešiť ekumenicky. Na konfesii nám primárne nezáležalo, boli medzi nimi aj evanjelici, hľadajúci aj neveriaci. Celkovo to bol istý predvoj Univerzitného pastoračného centra.
* Medzitým farnosť v Skalke nadVáhomopäť dostala vlastného kňaza.
- Bolo evidentné, že po príchode farára Stanislava Strapka sa do obnovy intenzívnejšie zaangažovali aj miestni veriaci. Neskôr však vyplával na povrch dôležitý fakt, že Skalka potrebuje vlastného správcu. To znamená, buď sekulárny cirkevný inštitút, alebo rehoľu. Prípadne svojho kaplána alebo kňaza, tak ako má, povedzme, nemocnica alebo UPC. Nie je totiž možné, aby peniaze vybrané na Skalke, odchádzali do farnosti. Preto sa vytvoril neinvestičný fond Beňadik so samostatným účtom, kde sa kumulujú prostriedky cirkevné, štátne aj rôzne nadačné. Okrem toho sa nám podarilo zadefinovať určité pozície - všetky duchovné záležitosti bude mať na starosti kňaz a materiálno-technické veci fond Beňadik.
* V akej fáze je obnova Skalky?
- Statické práce na kláštore sú v súčasnosti zabezpečené na 90 percent. Obnovili sa sakrálne objekty, vytvoril prístrešok pre sprievodcov, vybudovala sa tiež krížová cesta a vďaka cezhraničnej spolupráci s Rajhradom uzrel svetlo sveta náučný chodník. Dosiahli sme vytvorenie mimocestného koridoru medzi kostolom a kláštorom cez hrebeň.
* Čo čaká historický klenot v najbližšej budúcnosti?
- Treba dobudovať infraštruktúru. To znamená toalety, parkoviská pod kláštorom, vyriešiť dopravnú situáciu. Priorita je však voda, do pútnického domčeka musíme dotiahnuť vodovod. Objekt zatiaľ funguje na princípe jednej studne, ktorá má nedostatočnú výdatnosť. Na kláštore dokončujeme schody a pokračujeme v stabilizácii jezuitskej časti. Od kláštora chceme popod cestu vytvoriť osvetlený chodník. Priebežne pracujeme na kvalitnom zabezpečení sprievodcovskej služby, aby boli návštevníkom súvisiace fakty správne interpretované aj v cudzích jazykoch. V tejto pozícii už majú prvý rok úspešne za sebou štyri mladé študentky.
* Ktoré prvky vyzdvihujete ako garant sprievodcovskej služby?
- Štruktúra návštevníkov je rôzna. Ako sprievodca musíte vycítiť, akého je daný človek razenia. Výklad sa nelíši v podstatných veciach, ale v prístupe. Keď vám niekto hneď povie, že neverí v Boha, nemôžete ho znásilňovať. Prednášky začíname na parkovisku, pokračujeme stavebnohistorickými reáliami, rajskou záhradou, jaskyňou, kaplnkami a končíme pod prístreškom.
* Snažíte sa zanechať v návštevníkoch nejaký konkrétny odkaz?
- Zdôrazňujem im štafetu kresťanstva na Slovensku, keďže mníšsky život na našom území predstavuje významnú historickú etapu. Mnísi boli nositelia vzdelanosti a kultúry. Celkový obraz si však musí urobiť každý sám. Skalka je často predmetom sporov, komu z geografického hľadiska patrí. Treba dodať, že je tu pre všetkých a patrí nám všetkým. Bola tu dávno pred nami a bude aj po nás. Mala by spájať a nie rozdeľovať.
