NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Letecké nešťastie jej vzalo manžela, ktorému prisľúbila, že už nebude spievať. Po zavretí slávnej Tatra revue sa dostala na ulicu a takmer nemala šancu vystupovať. Bola veľkou speváckou hviezdou, napriek tomu za čias socializmu nenahrala ani jeden sólový album. Nora Blahová má dnes sedemdesiatku a napriek všetkým ranám osudu spev dodnes miluje a na hudbu nedá dopustiť. Dokázala to aj svojim koncertom na novomestskom Námestí slobody.
*Spevácke esá vašej generácie sú populárne aj dnes. Hviezdy súčasnosti zažiaria a rýchlo zhasnú. Čím si to vysvetľujete?
-Každý má iné chute na hudbu. Naša hudba bola veľmi melodická a texty skladieb boli malými príbehmi. Ľudia vždy mali radi príbehy v pesničkách a mali by ich aj dnes. Piesne sa, bohužiaľ, píšu v súčasnosti úplne inak.
*Zanikla aj pesničková súťaž Repete, kde ste po rokoch opäť žiarili. Nielen vám takýto program chýba.
-Chýba nielen mne, ale predovšetkým divákom a poslucháčom. Stretávali sa tam aj speváci našej generácie, ktorí sa inak už ani nemajú šancu stretnúť. Sme „rozlezení“ po celej republike alebo aj mimo Slovenska. Je to škoda, pretože program, ktorý nebohý Ivan Krajíček urobil, tak to bolo niečo úžasné. Tak ako on to neprichystá nikto.
*Bolo cítiť konkurenčný boj medzi speváckymi hviezdami aj v časoch vašej slávy?
-My, speváčky, nemôžeme byť veľké kamarátky, lebo my sme konkurentky (smiech). Určite bol už vtedy konkurenčný boj, ale my sme to nedávali najavo. Aj dnes ma na novomestské námestie prišla pozrieť Helenka Vrtichová. Vždy sme sa veľmi dobre znášali. A v dnešnej dobe či na koncertoch alebo aj v televízii medzi nami konkurenčný boj cítiť už nebolo. Spievame už iba pesničky, ktoré sme nahrali už pred rokmi a naše stretnutia sú veľmi milé.
*Čo považujete za najšťastnejšiu etapu vašej kariéry?
-Bolo to jednoznačne päť krásnych rokov v Tatra revue. Ja by som odtiaľ neodišla nikdy. Ešte som sa smiala a hovorila, že mňa bude treba zastreliť a budem ako Ljuba Hermannová, ktorá ešte v sedemdesiatke tancovala na javisku. A dnes už mám aj ja toľko a na javisko som schopná sa postaviť stále.
*Vy ste profesionálnu spevácku scénu opustili už po piatich rokoch žiarenia na pódiach.
-Bolo mi to veľmi ľúto a je mi to ľúto dodnes. Ale vtedy nebolo inej možnosti. Tatra revue zavreli a ja som nemala kam ísť. Keby som si mala vybrať dnes dobu, v ktorej by som sa mala postaviť na pódium, bola by to zase tá doba minulá. Ja už v súčasnej dobe nemôžem spievať tie pesničky, čo dnes idú. Každý musí žiť v tej svojej dobe. A každému sa jeho doba páči aj po rokoch.
*Vaša doba, napriek množstvu vašich hitov, vám nedopriala naspievať ani jeden sólový album. Prečo?
-Mala konečne vyjsť moja dlhohrajúca platňa. Vtedy som však musela odísť do Sovietskeho zväzu, kde som účinkovala štyri mesiace. Platňa sa mala vtedy pripraviť. Lenže tí, čo to mali urobiť, to neurobili. Zišla som vtedy odchodom do Moskvy z očí i z mysle a po návrate i zániku Tatra revue som nevládala bojovať a nechala to tak. Bolo to pre mňa obrovské sklamanie. Vtedy som prisľúbila môjmu nastávajúcemu manželovi-pilotovi, že prestanem spievať. Teraz som si pripravila vlastné výberové CD, ktoré ani nie je v predaji. Keď ho ľudia po koncerte chcú, tak im ho dám.
*Vy ste potom odišli pracovať do galérie. Napĺňala vás táto práca?
-Spočiatku to bolo kostrbaté. Potom som si začala zvykať a prácu som mala veľmi rada. Ja som kedysi začínala klasikou, chodila aj do hudobnej školy na klavír a mala som študovať aj na konzervatóriu, čo otec napokon nedovolil. Prácou v galérii som si splnila detskú túžbu organizovať koncerty vážnej hudby.
*Roky ste učili nemčinu na gymnáziu. Ako vnímali vaši študenti, že majú pred sebou hviezdu z minulých rokov?
-Bola už nová doba a tie pohľady bolio rôzne. Moji študenti to pôvodne ani nevedeli, pretože ja som učila v škole pod pôvodným úradným menom a oni ma nepoznali. Ale keď prišlo Repete a prvýkrát som prišla po jeho odvysielaní do triedy, na tabuli bola napísaná obrovská šesťka. Vtedy som súťažila s číslom šesť. Nemčinu učím občas dodnes.
