SKALKA NAD VÁHOM. Obnova pamiatky vyniesla do popredia domácich dobrovoľníkov. Jedným z nich je i Skalan Juraj Dúžek (1948), ktorý v bývalom kláštore zistil, čo je skutočná radosť.
* Vyrastali ste v Skalke nad Váhom. Viažu sa vám na Skalku nejaké spomienky z detstva?
- Ako chlapec som tam miništroval počas májových omší. Pravdupovediac, voľný čas mi zaberal šport a popri pracovných povinnostiach som na Skalku roky zabúdal. Hoci ako šofér som okolo denne prechádzal, zašiel som tam maximálne počas púte.
* V akom stave bol vtedy areál kláštora?
- Pamätám si na krásny oltár, organ, sochy. Po druhej svetovej vojne bola opravená Malá Skalka, Veľkú Skalku občas upravili len najväčší zanietenci. Staral sa o ňu napríklad hájnik Žeravík z Hornej Súče. V päťdesiatych rokoch minulého storočia býval v horárni, ktorá stála pri ceste. Na mieste dnešného kríža vysadil dva smreky.
* Kedy ste sa začali zaoberať myšlienkou obnovy spustnutého pútnického miesta ?
- Keď bola naša farnosť vyše štyroch rokov bez kňaza, chodil k nám administrovať páter Prokop, verbista z Kostolnej. Bol to veľký záchranca Skalky, začiatkom deväťdesiatych rokov mal veľkú zásluhu na vzniku obnovovacieho procesu. Za jeho éry sa v spolupráci s pamiatkarmi a firmou z Frýdku-Místku opravila benediktínska časť. Od strechy, cez okná, zakonzervovanie múrov až po vymaľovanie. U mňa nastal zlom po príchode nášho súčasného farára Strapka, ktorý nabudil a oslovil veriacich.
* V tom období už na Skalke pôsobila partia doktora Ivana Horvátha. Ktoré práce vás zamestnali najprv?
- V Poľnohospodárskom družstve Vlára som mal k dispozícii ochotných spolupracovníkov, stroje a techniku. Keďže ľudia na Skalku zvykli vyvážať odpad, prístup bol zarastený žihľavou, na chodníku ležali popadané stromy. Mne sa podarilo zorganizovať skupinu žien zo Skalky nad Váhom, z ktorých niektoré už dnes majú úctyhodných sedemdesiat až osemdesiat rokov. V začiatkoch urobili na úpravách Malej i Veľkej Skalky najťažšiu manuálnu robotu. Parkovisko bolo taktiež v hroznom stave. Vo svahu bolo nutné vyrezať dvadsaťpäť stromov. Pomocou UNC nakladača sme postupne upravili nádvorie. Navalenú sutinu sme odobrali od múrov, veľké kamene vyviezli a zvyšok rozhrnuli.
* Čo spätná väzba? Pridali sa aj ďalší dobrovoľníci?
- Väčšinou iba keď som zavolal kolegov z roboty. Mojou pravou rukou zostal Milan Mikušinec. Časom sa nám podarilo získať na svoju stranu brigádnikov, ktorí sa na Skalke skutočne narobili. Nedokážem ich všetkých vymenovať, ale chcem im poďakovať za ochotu. Treba si vážiť každého, kto z voľného času obetoval deň či dva. Napríklad 17. novembra na Skalke tradične organizujeme veľkú akciu, počas ktorej pred zimou čistíme terén a hrabeme lístie. Už asi štrnásť rokov sa schádzajú pracovníci PD Vlára, ženy aj muži z Horného Srnia, Nemšovej, Ľuborče, Kľúčového, Závady či Skalky nad Váhom. Poobede všetko naložíme do vlečiek a traktorom odvezieme. Nakoniec farár navarí guláš a brigádnikov pohostí.
* Majú obnovovacie práce len sezónny charakter?
- Vôbec nie. V areáli je celoročná robota. Okrem rutinnej údržby sa vždy niečo nepredvídané pritrafí. Napríklad, keď niečo strhne voda alebo treba opraviť vypadnuté kusy múru. V zime zase odhadzujem sneh od stien v kláštore, aby nenamŕzali.
* Chýba vám na Skalke niečo k celkovej spokojnosti?
- Snáď len komplexná bezpečnosť návštevníkov. Mám na mysli vchod do jaskyne a chodník do Kaplnky umučenia Pána. Za ostatné roky som tam vyzbieral množstvo spadnutých kameňov, treba urobiť sieťové zábrany, kým je čas, pretože jeden smrteľný úraz sa v areáli Skalky už v minulosti stal. Viem, o čom hovorím, som tu prakticky celý rok a dokážem presne povedať, ktorý kameň spadol v januári a ktorý včera.
* Čo vidíte pri spätnom pohľade na čas strávený obnovou lokality, ktorá písala históriu?
- Raz sa ma jeden český turista spýtal, že kedy sme to postavili, nakoľko roky jazdil okolo a nič si nevšimol. Robota je jedna vec, ale výsledok si treba vedieť vychutnať. Skalka získala dôstojné miesto aj po duchovnej stránke. Rehoľa benediktínov mala svoje kláštory vždy upravené. Záhony kvetov, živé ploty, liečivé rastliny a celková atmosféra akoby pripomínali prípravu na život tam hore. Preto ma teší množstvo návštevníkov. Pravidelne k nám chodia autobusy plné mladých ľudí a pútnikov z celého Slovenska. Skalka je sanatórium pre naše duše. Ponúka pestrý sprievodný program od jari do jesene. Keď som kedysi súperovmu brankárovi strelil tri góly, bol som celý bez seba, ale až na Skalke som zistil, čo je skutočná radosť. Posun badám aj vďaka sympóziu Ora et Ars. Som rád, že organizátori a umelci lokalitu takouto formou oživili a môžeme sa ňou chváliť doma i vo svete.
