Hlbší zmysel svojej tvorbe dali umelci v ruinách starého kláštora, v jeho pokojnej atmosfére hľadali nielen oni obnovenie vo svojom vnútri.
SKALKA NAD VÁHOM. Už šiesty ročník výtvarno-literárneho sympózia ORA ET ARS hostil cez víkend kláštor na Veľkej Skalke. U miestnych ľudí sa však traduje názov „Stará Skalka“, ktorý toto krásne miesto s pokojom storočí vystihuje snáď asi najlepšie. Výtvarníci či literáti, ale i hudobní umelci prišli načerpať inšpiráciu z rôznych krajín sveta. Sobotná vernisáž diel povzbudila nielen ich, ale i návštevníkov, ktorí sem prišli putovať a nájsť i niečo tiché do bežne rušného života.
Stretnutie.... s tichom
„Ticho existuje nezávisle od nás. Skalka je tichá. Sotva vstúpime na toto miesto, obklopí nás. Nie je to len ticho krajiny, ale aj ticho, vytvorené obidvoma pustovníkmi. Je liečivé, môžeme sa doň ponoriť. A zatiaľ, čo si užívame ticho vôkol nás, dôjdeme k miestu, kde sa stretneme s vnútorným priestorom ticha, ktoré je v každom z nás. Skalka nás pozýva odkrývať naše vnútorné miesto ticha,“ opísal miesto páter Anselm Grün, ktorý tu nedávno zavítal. S týmto prínosom kláštora pre bežného človeka sa pohrávali viacerí umelci vo svojich dielach.
Počas niekoľkých dní vytvorili minulý mesiac viacero literárnych i výtvarných diel, ktoré na vernisáži predstavili verejnosti. Podujatie sa nieslo v znamení známych mien nášho kraja, zavítali sem však i noví umelci zblízka či zďaleka. Ako opísal humorne spisovateľ Daniel Hevier, „našli sa“ tu viacerí šesťdesiatnici.
Jednou zo stálic sympózia bol i spisovateľ Rudolf Dobiáš. Jeho pútavé prerozprávanie klasického príbehu o svätom Andrejovi Svoradovi a Beňadikovi podľa Maurovej legendy je veľmi blízke dnešnému čitateľovi a vtiahne do deja, ktorý je zrazu známejší. Dobiáš ako dieťa chodil na Skalku na púte, no jej atmosférou začal žiť až oveľa neskôr. „Skalka vždy bola ako taká povesť, bolo v tom cítiť tajomstvo.“ Ako poznamenal: „Skalka mi síce pridala starostí v rámci sympózia, no nedala mi vnútorne zaspať. A stále ma núti sa obnovovať.“
Mladé duše
Medzi zrelými výtvarníkmi i literátmi sa mihli i dve mladé umelkyne. Jedna dvadsaťsedemročná výtvarníčka z Uherského Hradišťa Petra Baroňová, ktorá prišla na kláštor prvýkrát.
„Som rada, že som mala možnosť načerpať tu maximum,“ povedala výtvarníčka, ktorá študovala figurálnu maľbu. „Snažila som sa využiť genius loci, moje diela skôr naznačujú abstraktno tohto miesta,“ doplnila. Výtvarníčka Petra opísala aj atmosféru, ktorú pocítila, keď na Starú Skalku pred mesiacom prišla. „Dole som zaparkovala auto a vyšla hore s plátnami. Bola som tu celý deň a mohla som v pokoji a tichu tvoriť. Tá atmosféra, keď sa tu tiene predlžujú, to ticho je neopísateľné,“ dodala.
Ďalšou mladou umelkyňou, ktorá si vyslúžila aj dlhý potlesk návštevníkov, bola i gospelová speváčka Simona Martausová. Svojimi precítenými skladbami a textmi, ktoré si tvorí sama, priniesla niečo nové a povznášajúce na toto starobylé miesto. V texte svojich piesní spomenula i moment, že ženy menia sa v mužov. „Mám pocit, že úlohy sa dnes vymenili a ženy akoby si nevážili samy seba,“ vysvetlila mladá umelkyňa. Skalka ju oslovila už v minulosti, nakoľko pochádza z Považskej Bystrice a na kláštor chodievala s rodinou na výlety. Momentálne hrá aj v hre Radošinského naivného divadla a skladá piesne v prírode. Na otázku, aká je a čo má rada, skromne odpovedala: „Som normálna baba, mám rada kávu, prírodu, hudbu a egreše.“
Bol tu veriaci človek
Viacerých návštevníkov podujatie zaujalo. Mladá manželská dvojica zo Skalky nad Váhom kláštor veľmi dobre pozná. Prvýkrát však prišli aj na vernisáž. „Chodievame sem, keď je tu prázdno,“ vysvetlil Ivan Lakatoš. Podľa neho je Skalka aj o pocitoch, pretože sa dá vnímať, že tu kedysi bol veriaci človek, ktorý menil tento kraj. „Moji rodičia hovoria, že sa dá vnímať miesta, kde sa ľudia veľa premodlili a má to zvláštny náboj,“ doplnila manželka Lucia.
