Výroba modrotlače i džbánkari mali svoju tradíciu aj v našom regióne.
TRENČÍN. Modrá výstava v priestoroch múzea prezentuje tradičné remeslá nášho regiónu: džbánkarstvo i výrobu modrotlačových látok. Ich spojivom je modrá farba, typická pre región i ľudovú remeselnú činnosť. Výstava potrvá do konca septembra.
Habánska tradícia
Celá výstava má niekoľko tematických okruhov, ktoré spája modrá farba.
V rámci prvého dáva do pozornosti trenčianskych džbánkarov, pre ktorých kobaltová modrá bola typickým vizuálnym vyjadrením.
V rámci druhého tematického okruhu prezentuje remeselné farbenie látok - modrotlač. Súčasťou výstavy je i prezentácia plisovania látok.
Zaujímavý profilový výber úžitkových, ale i dekoratívnych džbánov zo zbierky múzea, ktorá vlastní až 180 kusov z obdobia od prvej polovice 17. storočia, prezentuje práce aj posledného trenčianskeho džbánkara Alojza Jankovského.
Ten pokračoval v habánskej tradícií a priniesol aj nové prvky do remesla. Začal ako prvý vyrábať aj dekoratívne džbány.
„Sú preňho typické motívy, perforácia ozdobných tanierov, bodkovanie s bodkovaním, žliabkovaním, žliabkovanie, žlté guličky. Ďalšie džbány sú dokonca aj s nemeckými nápismi, geometrickými tvarmi, s motívmi vtákov a pod,“ objasňuje kurátorka výstavy Eva Kiacová.
Naposledy múzeum prezentovalo svoju zbierku v ucelenom kontexte pred tridsiatimi rokmi.
Posledná dielňa zanikla v roku 2003
Špecifická výroba modrotlače sa používala v ľudovom odeve v celom okolí Trenčína.
Šili sa z nich zástere, šatky, ale i bytové doplnky ako vankúšiky či obliečky. Najviac sa využívala modrotlač pri výrobe typickej vrchnej sukne - garaše. Pre tých, ktorý poznajú skôr výraz „rubáš“ je rozdiel vo farbe. Rubáš bol biely vrchný odev z konopného alebo ľanového plátna.
„Používal sa na svadbách ale slúžil aj ako pohrebný odev,“ vysvetľuje kurátorka.
V okolí Trenčína bolo takýchto dielní viac, ale všetky postupne v priebehu storočí zanikli. Posledné takéto dielne boli na Slovensku vo Vrbovom pri Piešťanoch a v Púchove.
„V Púchove zanikla v roku 2003. Na Slovensku už nemáme takúto modrotlačiarensku dielňu, ktorá by niečo takéto vyrábala. Dokonca aj ÚĽUV v Bratislave kupuje látky z Moravy,“ dodáva.
Pre ilustráciu naozajstnej dielne si pracovníčky múzea zašli na exkurziu v Olešniciach pri Morave.
„Existuje tu rodinná firma Danzinger, ktorá sa už niekoľko generácií venuje farbeniu látok. Ich dielňa pochádza už z roku 1806. Nepretržite vyrábajú látky až doteraz pre všetky folklórne súbory ale i pre záujemcov,“ hovorí kurátorka.
Je to v podstate najbližšia modrotlačiarenská dielňa na okolí. Kedysi z nej vozili látky aj do Trenčína.
„Každý prvý štvrtok v mesiaci bol na Štúrovom námestí v Trenčíne výkladový jarmok, kde sa predávali tieto látky,“ vysvetľuje kurátorka.
Technika modrotlače
Kiacová popisuje aj techniku, ako sa látky farbili.
„Forma tlačenia bola negatívna, existuje aj opačný postup. Na biele plátno sa pomocou tlačiarenskej rezervy, ktorá sa volá pap, vytlačí vzor. Potom sa látka máča v indigovej farbe. Následne sa vysuší. Výsledkom je, že vzor ostane biely a zvyšok látky sfarbí na modro.“
Múzeum zakúpilo aj tlačiarenskú rezervu, ktorá je v zelenej farbe, aby prezentovalo remeselné postupy.
Tá obsahuje aj arabskú gumu, ale jej presné zloženie vraj nikto neprezradí.
Vzory, ktoré sa na látku tlačia, sú z ručne vystrúhanej formy. Samotný vzor je vytvorený z dreva, klinčekov, či plieškov alebo kombinovane klinčekovo - plieškový.
Zbierka takýchto vzorov patrí k najucelenejším na Slovensku. Múzeum ich kúpilo od rodiny Fojtíkovcov z Bánoviec nad Bebravou ešte v roku 1969.
