Deväťdesiatpäť rokov uplynulo odvtedy, ako sa na sklonku prvej svetovej vojny v srbskom Kragujevaci, mestečku ležiacom asi stoštyridsať kilometrov juhovýchodne od Belehradu, vzbúrili Slováci.
TRENČÍN. Členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB), Klubu vojenských veteránov a Jednoty dôchodcov na Slovensku si v pondelok 10. júna položením kvetov pri pamätníku v Kasárňach SNP pripomenuli 95. výročie kragujevackej vzbury. Na spomienkovom akte boli prítomní aj priami účastníci protifašistického boja Ľudovít Kaliský, Pavel Liška a Štefan Šteflovič, ktorý položil veniec k pamätníku.
Účastníkom spomienky sa prihovoril predseda SZPB Miroslav Ondráš. Okrem iného skonštatoval: „Kragujevacká vzbura je vnímaná ako najväčšia medzi tými, ktoré vypukli v rakúsko-uhorskej armáde a jej podnecovateľmi boli práve nespokojní Slováci. Velitelia, zväčša Nemci a Maďari, nezaobchádzali s mužstvom šetrne. Navrátilcov z Ruska popudzovalo, keď ich šikanovali dôstojníci, ktorí vôbec neboli na fronte," povedal Ondráš a pokračoval:
„Mali za sebou mnohé mesiace strádania a namiesto vyslania na štvortýždňovú dovolenku ich velenie posielalo opäť do frontových línií v Taliansku, o ktorom sa dozvedali ešte väčšie hrôzy, aké zažili na východnom fronte. Hoci armáda veľmi dbala o to, aby informácie o situácii neprenikli medzi civilné obyvateľstvo, aj tento fakt po vojne prispel k rozpadu rakúskouhorskej monarchie.“
Nespokojnosť vojakov vyústilado revolty
Na jar v roku 1918 sa do Kragujevaca vrátilo asi 2400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Z týchto navrátilcov vytvorili 41. pochodovú formáciu, ktorá mala 10. júna odísť na taliansky front.
Únava zo strádania v ruskom zajatí, zo zlého zaobchádzania a zásobovania potravinami a do toho odchod na južný front vzbudzovali vo vojakoch odpor voči vojne, monarchii.
Stačil konflikt medzi vojakom Martinom Riljakom z Hornej Maríkovej a rotmajstrom Antonom Bednárom, veliteľom izby, po ktorom 2. júna vypukla vzbura. Zapojili sa do nej takmer všetci vojaci, ktorí mali odísť na bojisko.
Spustila sa lavína, ktorá sa už nedala zastaviť. Vzbúrenci sa zmocnili pušiek a guľometov, prepadli železničnú stanicu, prerušili telefonické spojenie, zničili štábne dokumenty a zoznamy mužstva, ale nedobyli muničný sklad, čo rozhodlo o ich neúspechu. Napokon sa pre nedostatok streliva vzdali. O piatej hodine ráno 3. júna boli kasárne obsadené a vzbura potlačená. Medzi vzbúrencami bolo päť mŕtvych, na opačnej strane len zopár ranených.
Štyridsiatim štyrom trest smrti
Neskôr ráno muselo asi tritisíc mužov z náhradnej roty nastúpiť na kasárenský dvor.
Vyzvali ich, aby sa dobrovoľne prihlásili tí, ktorí vzburu začali, ako aj tí, ktorí boli ochotní o všetkom informovať vyšetrujúcich.
Stanný súd 8. júna z 81 obvinených mnohých odsúdil na dlhoročné tresty väzenia a štyridsiatich štyroch slovenských vojakov na trest smrti. Čas popravy určili na štrnástu hodinu. Problémom ale bola popravná čata.
Dobrovoľne sa nik nehlásil. Celý náhradný prápor 71. pešieho pluku to striktne odmietol. Hádzaním kockou vybrali 80 mužov z 1. bosenskohercegovinského pluku. Polovici čaty prikázali mieriť odsúdeným na hlavy a druhej na hrude.
Poprava a pochybná cisárska milosť
Popravu vykonali na Stanovljanskom poli - starej srbskej strelnici. Sem popravná jednotka pod bajonetmi viedla odsúdených. Do čela sprievodu sa na bielom koni postavil plukovník Max. Smutný sprievod prešiel mestom, obklopený miestnym obyvateľstvom. Na popravisku odsúdených rozdelili do dvoch skupín po 22 mužov. Prvá stála, druhá si musela kľaknúť.
Na pokyn plukovníka Marxa sa popravná čata priblížila na desať krokov pred kľačiaci rad - a Bosniaci strieľali. Krátko po masakri dorazil kuriér s cisárovou milosťou pre odsúdených.
