Dvanásty divadelný Kvet Tálie patrill 14. apríla slovenskej herečke a režisérke Zite Furkovej (73).
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Dlhoročná hviezda divadelných scén a filmového plátna Zita Furková priniesla do festivalového ochotníckeho divadelného diania v Novom Meste nad Váhom dobrú náladu.
* Často ste menili pôsobisko. Je striedanie divadelných scén pre herca výhodou alebo problémom?
- Pre herca je v prvom rade rozhodujúca dobrá príležitosť. V divadle, v ktorom ponúknu zaujímavú príležitosť, tam herec ide. Vo Zvolene, kde som bola rok, som hrala aj s herečkou Magdou Lokvencovou Husákovou vo Večere trojkráľovom v úlohe Márie. Zaujímavou postavou na tejto scéne bola aj Lujza v Schillerovej hre Úklady a láska.
V Trnave som si zahrala i Oféliu v Hamletovi, čo sa nestáva až tak často. Po Trnave som od roku 1965 účinkovala už v Bratislave.
* Ako nového prichádzajúceho herca prijme v šatniach zabehaný divadelný súbor?
- Vždy som vnímala po príchode do nového divadla iba to, čo mám hrať. Nejaké bočné vplyvy som nikdy nevnímala, nemám to rada. Aj Anička Jurkovičová to mala veľmi ťažké a dokázala preraziť aj spoločenské predpisy a zaužívaný bontón.
* Skúste porovnať vtedajšiu mladú hereckú generáciu s tou dnešnou.
- Mladá generácia sa vtedy viac venovala divadlu. To nás stmeľovalo. Počas štúdia sme nemohli účinkovať v televízii, mali sme to zakázané. Nebohého Ivana Krajíčka kvôli tomu vylúčili zo školy. Aj dabovať sme chodili tajne. Mladí sú dnes troška rozhýčkaní inými príležitosťami. Sú iné aj politicko – spoločenské pomery, nedá sa to porovnávať.
* Čím je to, že mnohí herci, dokážu svoj prejav znižovať niekedy až trápnym humorom?
- Je to otázka prirodzenej inteligencie. Herec musí mať vnútorné krédo a musí vedieť povedať stop. Ja radšej nerobím, akoby som mal prijať niečo, čo je proti mojej duši. A ponúkali mi už tiež kadečo.
* Stretli ste sa vo svojej kariére aj s neprajníkmi?
- Pravdaže, zlí vám chcú ublížiť a musíte byť v strehu. Nesmiete príjmať to negatívne, treba mať svoj cieľ, za ktorým treba ísť. Dôležité je vedieť trpezlivo znášať predsudky. Takú krízu, že s herectvom skončím, som však nikdy nemala. Keď mi bolo veľmi zle, tak som si písala poéziu. Keď sme boli v roku 1971 predisponovaní na Novú scénu, tam sme mali takzvaných „sedem neúrodných rokov“. Veľmi mi vtedy pomáhal manžel a držal ma nad vodou.
* Kedy je ten správny vek pre herca, aby sa postavil na divadelnú scénu?
- Je to veľmi individuálne. Ja pochádzam z ochotníckej rodiny, mama hrávala tragické role, otec komické. Ja tu trošku otca aj zastupujem, pretože on dokázal zahrať aj ženskú postavu a mal obrovský úspech. Keď však ženy hrajú mužské postavy, nie je to až také atraktívne. Ja som si tiež veľkou náhodou v divadle vyskúšala mužskú postavu u režiséra Slava Luthera. Maroško Zednikovič vtedy dostal ovčie kiahne a ja som ho zaskočila. Overila som si vtedy, čo to znamená byť mužom na javisku.
* Ako vidíte šance na prežitie ochotníckych divadiel?
- Nie som prorokom, ale dúfam a nádejám sa, že nezahynie. Priamy dotyk s človekom je dôležitý a ľudia sa potrebujú realizovať. Všetko je to o kolektíve. Pokiaľ sa budú ľudia chcieť stretávať, myslím si, že ochotnícke divadlo nezanikne. V súčasnosti je ochotnícke divadlo v dosť veľkom rozkvete. Niektoré veci sú lepšie ako profesionálne. Naposledy som videla výborné ochotnícke predstavenie v Senici. Ochotníci vždy mali srdce a dušu.
