TRENČÍN. História trenčianskych mostov je neodmysliteľne spojená s dejinami Váhu. Vo svojich premenách bývala blúdiaca rieka častokrát nevyspytateľná, ničila všetko, čo jej prišlo do cesty, aj to najcennejšie - ľudské životy. Počas veľkých povodní trpeli najviac mosty, spájajúce odľahlé brehy, pretože boli vybudované výlučne z dreva.
Nebezpečná rieka
Aj v okolí Trenčína Váh doslova blúdil a hľadal si svoje koryto, ktoré sa menilo takmer po každej povodni. Prvý údaj o vyberaní mostného mokrého mýta, ktorý potvrdzuje existenciu najbližšieho brodu cez Váh, máme už z roku 1271 v súpise majetkov Nitrianskej kapituly.
Dozvedáme sa nielen o vyberaní mýta, ale i o oprave mostov, ktoré poškodila povodeň. Taká je aj správa o povodni v Trenčíne, ktorá súvisí s nariadením panovníka Ľudovíta I. z roku 1379, aby Trenčania mohli slobodne ťažiť drevo, ktoré potrebujú na opravu mosta cez Váh silne poškodeného ľadom a povodňou. Opravy mostov sa spomínajú takmer každoročne v mestských výdavkoch, napríklad roku 1556 muselo mesto vyplatiť až 100 florénov na opravu poškodeného mosta.
Na najstaršom vyobrazení Trenčína z roku 1580, ktorého originál sa nachádza v Archíve dvorskej komory vo Viedni, sa Váh rozlieva od brehu po breh, voľne tečúca rieka sa dotýkala hradného brala a mestského opevnenia, kde ju približne v priestoroch dnešnej Štefánikovej ulice pri hoteli Elizabeth pretínal jeden z viacerých mostov.
Neobľúbený most
Nasledujúce povodne boli príčinou radikálnej zmeny koryta Váhu aj umiestnenia nových mostov. Ku krátkemu mostu cez jedno z ramien Váhu pribudol oveľa dlhší nový most spájajúci mesto s pravobrežnými obcami pravdepodobne už v roku 1584. Druhý dlhý most spája dve ramená Váhu tak, aby ústil na území Zamaroviec. Ide o most, ktorý mesto vystavalo napriek neutíchajúcim protestom obyvateľov Zamaroviec, ktorí sa sťažovali, že hlava nového mosta bola umiestnená v ich chotári.
Zamarovčania spolu s obyvateľmi Zlatoviec, Orechového a Hanzlíkovej platili najvyššie mýto v peniazoch. Stávalo sa, že zaplatili i koláčmi alebo obilím. Príjem z mostného mýta patril v stredoveku k najstálejším mestským platbám, oslobodení od neho boli iba šľachtici, ich sluhovia a slobodní obyvatelia.
Odložená výstavba
Keď sa po ďalšej veľkej povodni v roku 1662 zmenil tok Váhu, bol „veliký“ most dokončený až v auguste o rok neskôr. Opravovali i „malý mostek za baštu“, teda pred hornou mestskou bránou. Jeho poloha ako i podoba Váhu so slepým ramenom zostáva rovnaká až do veľkých povodní v roku 1675 a 1683.
Po poslednej povodni, ktorá spôsobila rozsiahle zmeny, tečie Váh znova približne v starom koryte - popod hradné bralo v línii dnešnej Štefánikovej ulice a zotrváva tak až do katastrofálnej povodne v roku 1813. Veľký most je znova posunutý nižšie po toku Váhu na stred mestského opevnenia. Koniec, alebo hlavu mosta, umiestnili na územie Žabinca.
Neutíchajúce záplavy
Časté letné povodne, ktoré od začiatku 18. storočia prekvapovali obyvateľov Trenčína s cyklickou pravidelnosťou, striedali povodne ľadové, ktoré rovnakou silou ničili drevené mosty na Váhu. Takéto boli vo februári 1703 ale i 1715, keď vzali ľady na Váhu dlhý most a dlhší čas sa chodilo cez Váh len na kompe.
V roku 1764 opäť strhli ľady časť trenčianskych mostov a o jedenásť rokov zničil rozvodnený Váh mosty v
Trenčíne celkom. Mlynári tak stále mali o robotu postarané.
Oni boli totiž stálymi udržiavateľmi dôležitých prechodov cez Váh. Mlynári boli povinní za nízku odmenu alebo iba za naturálie po celý stredovek pomáhať pri oprave mostov, hrádzí, hatí, pretože boli zručnými tesármi.
Konštrukcia drevených mostov bola jednoduchá, i napriek tomu však pôsobili masívnym dojmom. Mosty stáli na jednoduchých pilotniach, nazývaných aj kríže alebo kozy z pevného dubového dreva, ktorých počet kolísal podľa šírky Váhu. Spolu s pomostinami tvorili podobu jarma, alebo „klietok“.
Hlavy mosta bývali spevnené klinmi a ukončené „wartovkami“, v ktorých mal „mostnár“ v prípade potreby uložené najnutnejšie náradie, baranov, dosky, ale i celé plte. Veľká povodeň 25. augusta 1813 zničila vtedajšie tri mosty vedúce cez Váh. Opravy mosta trvali ešte aj v nasledujúcom roku, ale v r. 1823 nová povodeň mosty zničila znovu. Najdlhší trenčiansky most v mieste najširšieho toku Váhu opisuje barón Alojz Medňanský ako jeden z najdlhších v celom Uhorsku. Postavený bol na drevených pilótoch, celý drevený, opravy zabezpečovalo mesto.
Moderný oceľový most
Na litografiách a dobových záberoch Trenčína s panorámou hradu a pokojne tečúcim Váhom je vyobrazený posledný drevený most. Do prevádzky bol odovzdaný 1. septembra 1876, postavila ho trenčianska firma Jozef Scheibner a synovia. Most bol majetkom mesta, dlhý bol približne 243 metrov a ročný výnos z mýta bol vyše 11-tisíc zlatých.
Po veľkej povodni sa už neoplatilo opravovať ho, pretože bol celý ohnutý, postupne doslúžil. Nahradil ho oceľový cestný most postavený nórskou firmou Gregersen a synovia. Mal štyri oblúky výšky osem metrov, dlhý bol 258 metrov a široký šesť metrov.
Chodníkom z drevených dosiek mohol prejsť nanajvýš jeden chodec. Na začiatku mosta boli na prvom oblúku tabule s názvom Alžbetin most v maďarčine, s rokom dokončenia a oznamom pre pohoničov, „krokom hnať,“ ktorí chodievali z okolitých obcí na trhy do Trenčína s povozom. Po tomto moste už prešli aj prvé autá slávnej rallye Adria - Tatry v máji 1913, pochodovali ním vojaci i zástup Sokolov s náčelníkmi z Čiech, nastúpení na neďalekej Tyršovej (Bratislavskej) ulici počas Všesokolského zletu v roku 1926.
Most zlikvidovali ustupujúci Nemci
Mohutný cestný most nevydržal do konca druhej svetovej vojny, ustupujúca nemecká armáda ho zničila početnými náložami v noci z 9. na 10. apríla 1945.
Výbuch zabil aj niekoľko ustupujúcich nemeckých vojakov, ktorí sa v tom čase zdržiavali na moste. Už o tri dni začala sovietska armáda s náhradným premostením Váhu - o pár metrov vyššie po toku rieky postavili provizórny drevený vojenský most na pilótach. Odovzdaný do prevádzky bol 11. mája 1945. Onedlho začali stavať na pevnejších základoch novú spojnicu s oboma brehmi Váhu. Trenčín tak mal vedľa seba takmer jeden rok dva mosty. Dokončili ho v marci 1946.
Dnešný cestný most má už 57 rokov
V lete 1953 pristúpili k výstavbe nového železobetónového cestného mosta, ktorý sa používa doteraz. Doprastav dokončil jeho výstavbu v novembri 1956. Náklady na vtedy najväčší most na Slovensku, dlhý 346 a široký 15 metrov, boli 27 miliónov korún. Váh je pod ním široký približne 205 metrov. Vtedy zbúrali na ľavom brehu rieky, vedľa konca mosta, domček železničiara, ktorý obsluhoval rampy bánoveckej železnice i neďalekú mýtnicu pri ceste.
Posledným mýtnikom, na ktorého si ešte mnohí Trenčania pamätajú, bol legionár Štefan Komorovský, ktorý vyberal mýto ešte v období 1. Slovenskej republiky.
