NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Nový Spoločenský dom sa snaží do novomestskej kultúry vrátiť hudobné podujatia pre strednú a staršiu generáciu. Štrnky - brnky hneď vo svojej premiére zaplnili sálu do posledného miesta. Hlavná hviezda programu Dušan Grúň sa po skončení podujatia rozhovoril pre naše noviny.
Speváci vašej generácie boli schopní udržať si popularitu desiatky rokov. Dnes sú na scéne väčšinou rýchlo vykvasené hviezdy, ktoré na scéne vydržia iba krátky čas.
- V súčasnosti sa v relácii objaví naraz dvadsať – tridsať spevákov, ktorí nemajú ani základ, ani školu. Sú to speváci na jedno použitie. Ak niekto v mojej ére prišiel do rozhlasu nahrávať a za pol hodinu sa mu nepodarilo naspievať ani jednu pesničku, do rádia sa už nikdy nedostal. Dnes je štúdií veľa a každý si album môže natočiť. Dnes môže spievať aj môj pes. Ten štekot sa dá tak zladiť, že z toho vznikne spev. Ak je dobrý mixážny pult, zvuková technika a hudobný režisér, nemá problém spievať ten, kto ani spievať nevie. Kedysi sa to nedalo.
Vyste boli úspešnou hviezdou v Nemecku i v Škandinávii. Nelákala vás emigrácia na Západ?
- Pochopiteľne, lákalo to každého. Keď som videl, aké by to malo následky pre mojich rodičov, rodinu a priateľov, odrádzalo ma to. Ja som sa na Západ bez problémov dostal a aj keď sme odvádzali strašné dane, slušne sa tam na naše pomery dalo zarobiť. Vždy som sa tam uskromnil, aby som domov niečo doniesol. Nedal som si kolu, ktorá stála desaťkrát viac ako malinovka u nás.
Dušan Grúň a Karol Duchoň boli obrovskými hviezdami slovenskej hudby. Bola medzi vami rivalita?
- Absolútne nie, boli sme veľkí kamaráti. Keď mal Duchoň svoje posledné vystúpenie, žiaľ, už pred jeho smrťou, lúčil sa so všetkými. Pozdravoval ma ako najlepšieho kamaráta. Hovoril, že sa odomňa v rámci spevu veľa naučil. Bol som od neho o osem rokov starší. Mal som ho rád ako človeka i speváka, ako keby sme boli dvaja bratia. Bola to otvorená duša, veselý a sympatický človek. Ešte doteraz si nás mnohí mýlia.
Narozdiel od slávnych časov Duchoňa a Grúňa slovenská hudba z našich rádií mizne.
- Je to niečo neuveriteľné, patriotizmus u nás vôbec neexistuje. Prevažujú hlavne anglické skladby. Pripadá mi to tak, že na osem anglických skladieb je jedna slovenská. To je nonsens. V okolitom zahraničí takéto niečo neexistuje. Naši daňoví poplatníci tak platia tantiémy do zahraničia a naši dobrí muzikanti a autori si musia chodiť zarábať do zahraničia. Nájdu sa aj ľudia, ktorí hovoria, že keby sa pre rádiá určilo nejaké percento, aby sa hrala slovenská hudba, že by to bolo obmedzovanie slobody.
Koncertov už zrejme nie je toľko, ako počas vašej najslávnejšej éry, ale na pódiu i v nahrávacích štúdiach ste aj tak veľmi často.
- V súčasnosti nahrávam v Hornom Srní u trombónistu a klavíristu Petra Černičku nový album s evergreenmi z doby mojej mladosti, ale s novšími rytmami. Tak, aby evergreeny nezanikli a ostali v povedomí aj mladšej generácie. V minulom roku som krstil CD s piesňami Franka Sinatru, ktorého texty som preložil do slovenčiny. Swingová muzika mi k srdcu prirástla už v detstve. Albumom som si tak urobil radosť aj sám pre seba.
Akým aktivitám sa venujete, keď nie ste na pódiu?
- Roboty mám okolo domu dosť. Bývam v rodinnom dome a ten, kto ho má, vie koľko je s ním problémov. Stále treba niečo opraviť, starať sa o záhradu i o susedov (smiech).
Pýtajú aj v dnešných dňoch ľudia na ulici od vás autogram?
- Je to už sporadicky v porovnaní s mladosťou. Každý spevák má najväčší úspech vtedy, keď vyrazí do popredia. Najťažšie je udržať si popularitu a natrvalo sa zapísať do povedomia poslucháčov. Skôr sa mi stáva, že ma zdravia ľudia, ktorých som nikdy nevidel. Je to príjemné cítiť, že ľuďom sa stále páčia pesničky, ktoré spievam.
