Takmer dvadsať košikárskych majstrov súťažilo 16. marca o víťazstvo v 7. ročníku prehliadky Nevšedné podoby prútia.
RUDNÍK.Obľúbené podujatie pritiahlo na myjavské kopanice priaznivcov vŕbového prútia z celého Slovenska. V šikovných rukách vznikli pletené kone so záprahmi, ale aj starodávny kočík, ryby, prútené kreslá, kaktusy či holubník. Tradičnému materiálu z vŕby začal v posledných rokoch konkurovať exotický pedig, ktorý sa k nám dostal z trópov juhovýchodnej Ázie. Prvé dve miesta obsadili práve výrobky, na ktoré lianový materiál narástol až v ďalekej Indonézii.
Nádherný kôň z pedigu zaujal najviac
Miroslav Mareček (39) z Vrboviec je viacnásobným šampiónom tohto podujatia. V minulosti očaril výrobou pleteného gramofónu, bicykla či ženy v kroji. V tomto ročníku triumfoval s nádherným koňom so záprahom. „Milujem kone a jedného doma už pätnásť rokov chovám. Aj pri pletení som sledoval jeho proporcie, aby bola zmenšenina vernou podobou skutočného koňa,“ prezradil Mareček.
Zachytiť pohyb koníka ťahajúceho drevo bolo najťažšie. Autor víťazného skvostu premyslel výrobok do posledného detailu. Nechýba ani hustá hriva, mocný chvost, popruhy či ťažná reťaz. „Všetko je vyrobené z pedigu. Na koníkovi sú vyrysované aj jeho svaly, zreteľné sú aj čierne kopytá. Natretý je prírodným moridlom na drevo,“ zhodnotil víťazný autor, ktorý sa košikárskemu remeslu venuje od roku 1990.
Foto: MARTIN ŠIMOVEC
Starodávny kočík vyrobila biologička
Bývalá gymnaziálna profesorka chémie a biológie Terézia Kyseľová uplietla kočík z medzivojnového obdobia na želanie známeho, ktorého manželka čakala prírastok do rodiny.
„Predlohou bol starý obrázok kočíka pre bábiku, tento má však skutočné rozmery. Dalo sa do neho aj futrovanie, aby v kočíku mohli rodičia voziť malú dcérku,“ tešila sa Kyseľová. Výrobu ďalších kočíkov však neplánuje, pretože je to časovo i finančne veľmi náročné. „Kočík som vyrábala dva mesiace, každý deň som pri práci strávila najmenej štyri hodiny,“ potvrdila košikárka, ktorá skončila v súťaži druhá.
Kočík má kovovú konštrukciu s navŕtanými otvormi, ktorá je symetricky pokrytá prútmi z pedigu. Okrem košikárstva sa venuje aj ručným prácam. Háčkovanie i šitie sú jej ďalším každodenným koníčkom.
Foto: MARTIN ŠIMOVEC
Ján Cigánik zapriahol za koňa pohoniča
Legendou podujatia je aj Ján Cigánik z Veľkej Doliny (63), ktorý sa košikárstvu venuje už od roku 1965. Ten sa na štart súťaže postavil s ďalším koňom a pohoničom, ktorého vyrábal šesť týždňov. „Veru sme sa s Mirkom Marečkom na koňoch nedohodli. To je veľká náhoda,“ zasmial sa dôchodca.
V roku 2009 vytvoril najväčšieho, takmer trojmetrového snehuliaka z vŕbového prútia, na svojom konte má aj úspešný prútený betlehem a mexického gitaristu. Na viacfarebného koňa a pohoniča použil tentokrát rôzne druhý prútia, ktoré chodí vyberať k Váhu.
„Prvého koňa z prútia som daroval štrnásťročnej školáčke na Vianoce, ktorá zbožňuje kone. Ten bol ale jazdecký, tento je ťažný,“ vysvetlil Cigánik. Najťažšie bolo zhotoviť hlavu, ktorú zdobí hriva zo sisalu. Vnútro koňa, ktorý obsadil tretie miesto, tvorca na niekoľkých miestach vystužil, aby sa prútie neprevalilo. „Primeriavať som musel aj pohoniča, aby nebol malý alebo privosoký,“ usmial sa Cigánik.
Pedig k nám dorazil z Ázie
Čoraz obľúbenejším materiálom košikárskych majstrov je pedig, ktorý sa vyrába z lodýh popínavej palmy Calamus rotang. Práve tento materiál bol použitý aj pri víťaznom ťažnom koňovi či starodávnom kočíku.
„Je to hrubá liana rastúca v pralesoch. Pretláčaním v stroji sa z liany vyrobia prúty od jedného do desiatich milimetrov,“ prezradil Mareček. Materiál sa najčastejšie dováža z Indonézie, z Vietnamu, Číny i Malajzie. V dávnej minulosti sa používal pedig iba ako odpad na zaťaženie lodí.
„Už v 18. a 19. storočí ho začali používať košikári v Európe. Oproti vŕbovému prútiu sa nemusí toľko máčať a výhodou je aj jeho široká hrúbková škála. Je výborný aj pre ľudí, ktorí s košikárstvom začínajú, na svoje si prídu aj ženy a deti,“ dodal víťaz podujatia.
