TRENČÍN. V stredoveku sa väčšina nevysvetliteľných úkazov pripisovala bosorkám často aj neprávom. Bolo to tak jednoduchšie a pohodlnejšie.
Masové šialenstvo krutosti a bezcitnosti vypuklo ku koncu 15. storočia - vieru v čarodejnice oficiálne potvrdil pápež Inocent VIII. v roku 1484 bulou Summis desiderantes, schválili ňou i stíhanie čarodejníctva inkvizíciou. Obsahovala text zlopovestného Kladiva na čarodejnice, knihy, ktorá vyšla v krajinách Európy od čias svojho zrodu v roku 1487 po rok 1669 v 29 vydaniach!
Rozšírené povery
Podstatou obludnej viery v čarodejníctvo boli všeobecne rozšírené povery, že čarodejnice majú moc ovládať prírodné javy a „porobiť“ ľuďom alebo dobytku.
Majú moc zblížiť či rozdeliť milencov a manželov, môžu počarovať kravám a ovciam, krupobitím zničiť úrodu obilia, viniča, ovocia a podobne. Bosorka sa musela zriecť Boha a zaviazať sa diablovi prísahou, za čo ju on poznačil na skrytom mieste tela svojím znakom. Stigma diabolicum, diabolská značka, však mohla byť i obyčajným materským znamienkom. „Beda tej žene, ktorej tvár bola takýmto znamienkom ozdobená,“ píše páter Jozef Branecký.
Bosorátstvo v Trenčíne
V zápiskoch jezuitov, z ktorých čerpal, nachádzal zmienky o bosorkách, ktoré boli za hradbami mesta upálené.
V Trenčíne sa podľa tradície vraj bosorky nestretávali na Brezine, ale medzi mostami, na brehu Váhu. Večer sa každá bosorka potrela masťou z detského sadla, zvieracej a rastlinnej šťavy, vyšvihla sa na rúčku metly, ohrebla, vidly a odletela.
Pri Váhu bosorky čakal satan, spolovice človek, spolovice cap, mal dlhý kravský chvost, konské nohy, na hlave rohy. Bosorky ho vítali ako svojho pána, bozkávali mu pravú ruku, sľúbiac, že v budúcnosti budú páchať ešte viac zla. Potom sa tancovalo až do polnoci v kruhu.
Prenasledovanie bosoriek
Prvé správy o stíhaní čarodejníc v Trenčíne pochádzajú z druhej polovice 17. storočia, práve zásluhou zápiskov jezuitov sa z nich dozvedáme o upálení niekoľkých čarodejníc v roku 1665. Jedna z nich sa priznala, že sa zúčastnila na nočnom zhromaždení bosoriek pri Váhu medzi mostami a tam získala i svoju moc. Udala i päť ďalších žien z Trenčína, ktoré spolu s ňou odsúdili, iba jedinú, ktorá vydržala neľudské muky a popierala obvinenia, oslobodili.
Upálenia zaživa, tohto hrozného divadla, sa vždy v Trenčíne zúčastnili stovky zvedavých obyvateľov. Poprava sa konala za Dolnou bránou, hneď za múrmi mesta, ale, ako píše Jozef Branecký, bosorky, ktoré boli urodzeného pôvodu, popravili na nádvorí hradu.
Vojnové roky
K rozšíreniu čarodejníckych povier medzi ľudom prispeli i vojensko - politické udalosti a hospodársky výpadok Uhorska na začiatku 18. storočia. Medzi prvé prejavy vystupňovaného prenasledovania môžeme zaradiť udalosť z roku 1704, ktorá svedčí o tom, že ani mŕtva bosorka nesmela ujsť spravodlivosti.
Veliteľ Trenčianskeho hradu plukovník Edmund Hurly dal za vojenskej asistencie exhumovať telo istej vdovy Lipskej, ktorá bola už 5 mesiacov pochovaná.
Pre podozrenie, že nebohá pobosorovala vojakom z hradnej posádky, musel mestský kat verejne sťať mŕtvole hlavu a telo spáliť. Pri tejto príležitosti vyšetrovali i niekoľkých mešťanov, ktorí sa s nebohou stýkali.
Zo začiatku 18. storočia, v rozpätí rokov 1716-1747, poznáme až 16 „bosoráckych“ procesov z Trenčína, v ktorých obvinili nevinné dievčatá a ženy.
Niektoré aj oslobodili
Roku 1740 sa mala Anna Lacovanová zo Záriečia pri Kostolnej spojiť so zlým duchom a zapríčiniť smrť istého roľníka. Svedecké výpovede sa však veľmi rozchádzali, tak ju dlhší čas väznili na Trenčianskom hrade, kde ju aj mučili.
Súd ustúpil aj od potrestania Doroty Mašickej z Belej pri Trenčíne, o ktorej sa hovorilo, že s pomocou diabla liečila ľudí. Dokázalo sa, že vlastne nikomu neuškodila, práve naopak, viacerým pomohla. Z bosoráctva neobviňovali iba meštianky a chudobné dievčatá, ale veľakrát sa do podozrenia dostali aj šľachtičné.
Tak v roku 1747 vypočúvali svedkov v Beckove, lebo sa povrávalo, že aj grófka Zuzana Eszterházyová má styky s diablom. Svedkovia jej však nepriťažili, lebo ju súd oslobodil. Majetnejšie sa tak mohli z väzenia dostať na kauciu, ktorú za ich zložili príbuzní - za dobré správanie sa zaručili svojím majetkom.
Trenčín mal svoju väznicu v budove starej radnice, prízemná miestnosť bola spojená so strážnicou, kde mávali službu mestskí hajdúsi. V žalári pri Hornej bráne a na hrade väznili mužov i ženy, ktorí spáchali trestné činy na území stolice a podliehali príslušnosti stoličného súdu alebo zemepanskej vrchnosti Ilešháziovcov.
Potupná, zbytočná smrť
Podľa archívnych prameňov bolo prechodné väzenie aj v dome kata pod hradom. Hrozná smrť upálením zaživa skosila životy mnohých nevinných žien. Keď sa nechceli priznať k hriechu, mučili ich. Horiacimi fakľami pálili obnažené telo alebo naťahovali na škripec, až im žily a kosti praskali, na ruky i nohy dávali železné okovy, vyťahovali za zápästia na lane, mučili horúcou vodou.
V hrozných bolestiach sa priznali i k tomu, čo nikdy neurobili. Uhorské právo od 12. storočia rozdeľovalo bosorky do dvoch skupín - na takzvané nočné bosorky - strigy, ktoré údajne žili v intímnom pomere s čertom a na obyčajné bosorky, ktorým sa pripisovalo travičstvo alebo veštenie. Súdy, ktoré vykonal mestský magistrát, boli veľmi prísne, stačil údaj jedného zlomyseľného človeka, aby menovanú odsúdili na strašnú smrť ohňom.
Koniec teroru
Mučenie ako prostriedok na vynútenie priznania bolo zrušené až v období osvietenstva. Najmä Mária Terézia si uvedomila, že pri bosoráckych procesoch zohrala nemalú úlohu zaostalosť i náboženská hystéria či pomstychtivosť a zlomyseľnosť svedkov. V roku 1756 dala pokyn na revíziu bosoráckych procesov.
Vrchnosti síce mohli v procesoch pokračovať, avšak rozsudky smrti mali preložiť miestodržiteľskej rade, ktorá ich postúpila panovníčke na konečné rozhodnutie. Viacerým stoliciam, medzi nimi aj Trenčianskej, sa takýto zásah do ich súdnej kompetencie nepozdával. Napokon zakázala všetkým súdnym vrchnostiam, aby bosorácke procesy vôbec uskutočňovali a súčasne zakázala aj mučenie osôb podozrivých z bosoráctva.
V patente vyriekla Mária Terézia pamätné slová: „Kráľovstvo čarodejníc je tam, kde je nevedomosť kráľom“.
Po stáročia trvajúce prenasledovanie zaniklo u nás až koncom 18. storočia najmä zásluhou trestného kódexu z roku 1787, ktoré už čarodejníctvo nepokladalo za hrdelný čin.
Bosorácke procesy boli justičné vraždy
Aj právne odôvodnenie bosoráckych rozsudkov bolo mylné. Muselo uplynúť niekoľko storočí, aby si ľudia uvedomili, že páchali neospravedlniteľné príkoria na mnohých nešťastniciach. Niektoré boli síce presvedčené o svojej nadprirodzenej moci a strach, ktorý v ľuďoch vzbudzovali, ich v tejto viere utvrdzoval.
Bosorkami boli obyčajne ženy, ktoré vedeli čítať, boli dôvtipnejšie a prefíkanejšie, vyznali sa v ľuďoch i v bylinkách. Dnes už zostane na nich pamiatka iba vo forme povier, povestí, zelinkárstva a receptov, ktoré sa dedia z generácie na generáciu.
(Pramene: Viera Zemene: Protičarodejnícke procesy z okolia Trenčína, Jozef Branecký: Zo starého Trenčína, Jozef Holák: Beda odsúdeným.)
