TRENČÍN. Cestovateľ svoje zážitky z exotických destinácií priblížil počas besedy v trenčianskej knižnici.
Prečo uprednostňujete cestovanie na vlastnú päsť?
- Ako sa v nevestinci nedá kúpiť láska, ani v cestovnej kancelárii si nekúpite dobrodružstvo. Ozajstné veci nie sú na predaj. Cenné zážitky bývajú občas zaplatené nepohodlím, potom a sebazaprením. Čím viac takto zaplatím, tým viac sa mi vráti späť.
Preferujete autostop, ako ste prišli do Trenčína?
- Vlakom. Na stopovanie treba mať čas. Autostop nie je len prostriedok, nepoužívam ho ako náhradu za verejnú dopravu, ale ako cestu. Iste, je to lacnejšie, ale čaro autostopu spočíva v tom, že ráno neviete, kde večer zložíte hlavu, koho stretnete a čo zaujímavé prežijete.
Spomeniete si na vaše cestovateľské začiatky?
- Vydal som sa na štvrťročnú cestu stopom po Európe, no vrátil som sa s marockou pečiatkou v pase. Po dvoch týždňoch som znovu stál so zdvihnutým palcom vedľa cesty a išiel na Sicíliu.
Popíšte impulz, ktorý z cestovateľa Romana Vehovského definitívne spravil dobrodruha.
- Pôvodnou profesiou som telekomunikačný technik. Oslovili ma však knihy tých, ktorí svojím príbehom ukázali, že cestovať po svete nemusí byť výsadou bohatých. Ešte pred expedíciou som bol rok na Novom Zélande. Pri ceste späť som využil medzipristátie v Kuala Lumpure a mesiac cestoval po Malajzii a Thajsku. Hoci by človek rád zostal dlhšie, nekompromisne nadišiel čas odchodu. Tam vznikla myšlienka odpútať sa od pracovného stresu a vyraziť opäť na cestu, ktorá by však nemala spiatočnú letenku ani nič iné, čo by ma nejako obmedzovalo.
Podľa čoho ste sa rozhodovali, ktorým smerom ísť a kedy objavovať ďalšie kúty sveta?
- Chcel som doraziť do Indie a potom ďalej pozemnou cestou do Austrálie. Mal som vybavené pracovné vízum na jeden rok a k tomu dvanásť mesiacov, aby som sa do Austrálie dostal. Trasu som plánoval tak, aby som zimu prečkal v trópoch a vyhol sa pritom monzúnovým dažďom. Občas ma ďalej posúvalo končiace vízum v danej zemi.
Sedemročná výprava asi nebola len o cestovaní.
- Mám množstvo nevšedných zážitkov. Zastavil som napríklad auto idúce 1600 kilometrov austrálskou pustinou, prešiel púšť Gobi, mongolské stepi či ošetroval s veterinárom v divokej prírode slona. Podarilo sa mi tiež stopnúť jachtu a putovať po ostrovoch medzi Malajziou a thajským Phuketom. Najviac na mňa však zapôsobila skúsenosť z Nového Zélandu. Pri hľadaní miesta na nocľah v malej osade na Južnom ostrove ma oslovil mladý muž. Nič sa nepýtal, iba ma pozval na večeru a kým jeho manželka pripravila jedlo na stôl, ukázal mi, kde môžem prespať. Neskôr prezradil, že podobne kedysi cestoval aj on. Ráno mi pridal radu na cestu: „Neutrácaj zbytočne za rôzne atrakcie. Veci, ktoré majú ozajstnú cenu, sú zdarma.“
Keď sme pri tom, limitovali vás financie?
- Túlavé topánky som občas prezul za pracovné, aby sa trochu zahojila moja štíhla cestovná kasa. Okrem zážitkov som teda zbieral aj banány alebo jablká.
Čo vás primälo k návratu domov?
- Keď som v roku 2002 vyrážal, netušil som, kadiaľ a kedy sa vrátim. Návratu som nechával voľný priebeh. Istú dobu som sa pohrával aj s myšlienkou urobiť tú cestu dookola. Lenže po šiestich rokoch som sa stále motal medzi Áziou a Austráliou. Za ten čas sa veľa zmenilo. Rodičia začali šedivieť, vraj zo mňa, a prarodičia ma ešte chceli vidieť.
Poznačila vás táto životná skúsenosť?
- Strávil som kus života len s tým, čo sa vojde do batoha. Množstvo nocí som zaspával pod hviezdnou oblohou, umýval sa v riekach, takže vrátiť sa po týchto skúsenostiach späť do tých istých koľají, z ktorých som kedysi vychádzal, jednoducho nejde.
Vaše putovanie ste vložili do knihy s názvom Cestou osudu a náhody. Môže sedem rokov nahradiť niekoľko strán?
- Bolo náročné vybrať momenty, ktoré by dobre ilustrovali danú lokalitu, národ či územie a zároveň mali vhodnú pointu. Je to osobný emotívny príbeh o ceste, kde geografické lokality plnia funkciu fascinujúcich kulís, ktoré miestami príbeh ovplyvňujú, ale nie sú kľúčové. Často som bol odkázaný na priazeň osudu a dobrých ľudí. Práve stretnutie s ľuďmi je určite cennejšie než naháňačka po turistických atrakciách, často negujúca akékoľvek poznanie.
Vďaka čomu nesie druhý diel knihy prívlastok Návrat s podkovou?
- Počas jedného treku v Himalájach som našiel malú podkovu. Nechal som si ju a docestoval s ňou až domov. Tá podkova zhmotňuje šťastie, ktoré som mal pri svojom návrate.
