Na strednom Považí pretrvávali pôvodné svadobné zvyky až do druhej svetovej vojny. Hlavným dôvodom na svadbu bol rodinný majetok.
TRENČÍN. Svadba oddávna patrí k tradičným zložkám našej kultúry. Je však veľmi ťažké zistiť presnú dobu vzniku svadobných obyčajov. Etnografi a historici predpokladajú, že tieto tradície jestvujú odvtedy, ako vznikli prvé inštitúcie manželstva.
História svadobných obradov
„Existencia manželského vzťahu vyžadovala zverejnenie, schválenie a potvrdenie jeho platnosti v danom spoločenstve. Uskutočňovali to vtedy vykonaním príslušných svadobných obradov a zvykov,“ povedala etnografka Mária Mizeráková. Forma a priebeh svadobných obyčajov úzko súviseli so spôsobom, akým uzatvárali naši predkovia manželstvo. K najstarším známym spôsobom patril únos a kúpa žien. „Kúpno-predajnú zmluvu, ktorou sa uzatváralo manželstvo, nahradila v ďalšom období dohoda oboch strán – rodiny ženícha a nevesty,“ povedala Mizeráková.
Do tohto stavu zasiahla cirkev, ktorá vyžadovala, aby podmienkou právoplatnosti manželstva bolo vyjadrenie obojstranného súhlasu pred predstaviteľmi cirkvi a dvomi svedkami. „Koncom 19. storočia sa v podobnom postavení zhora zavedeného obradu ocitol civilný, občiansky sobáš. Štátna moc ho uzákonila ako povinný v roku 1894 a konal sa pred matrikárom,“ dodala Mizeráková. Nemal slávnostný charakter a považoval sa len za zápis u notára. V roku 1918 nastala zmena, obe formy - cirkevná i civilná boli rovnako právoplatné.
Obrad dospelosti
Svadba patrí do skupiny takzvaných obradov prechodu, ktorými prechádza človek v priebehu svojho života vtedy, keď sa mení jej stav. „Napríklad nevesta prestávala byť členkou dievockej skupiny, spolu s manželom ich prijímali ľudia medzi dospelých členov spoločenstva. Svadba znamenala založenie novej rodiny,“ vysvetlila Mizeráková.
Tradície na dedinách v západnom Slovensku pretrvávali vo všetkých svojich zvykoch až do druhej svetovej vojny a mnohé z nich sú na svadobných obradoch prítomné i dnes. O ženbe a vydaji rozhodovali rodičia, pretože hlavným dôvodom bol majetok. Dievčatá sa vydávali vo veku od 18 až 20 rokov a muži od 24 rokov. Na svadbu chodil pozývať takzvaný zváč. „Ak bola svadba v nedeľu, pozýval ľudí vo štvrtok. Začínal slovami: Bol som poslaní, abi som vás pozval na hoscinu. V predsvadobnú sobotu prinášali svadobčania dary - koše, v ktorých boli koláče. Jedna rodina mohla prinísť napríklad tucet zákrutákov, dva celty a desat zavinákov,“ povedala v nárečí 80tnička z Podolia.
Starší obyvatelia dedín v kopaničiarskom regióne si pamätajú i to, že hodnota týchto darov odzrkadľovala v akom vzťahu boli dotyční k mladému páru.
Veľká slávnosť
V sobášny deň pomáhali družičky neveste s obliekaním, potom už čakali na ženícha, kedy príde vypýtať nevestu. Hlavná družička jemu a ostatným svadobčanom pripla pierko. Najstarší družba privádzal najprv falošné nevesty a až na tretíkrát tú správnu. Každý sa raz spýtal: „Páni starší, páni starší, je to ona?“ Rodičia mladému páru udelili požehnanie a odišli do kostola.
Po sobáši pokračovala svadba hostinou. Pred každým chodom, ktorý sa priniesol na stôl povedali verš. „Keď sa niesla kapusta, prvý družba hovoril: To je, tu je kapustička, trčí z nej kus masička. Deväťkrát je zhrievaná , mastu zalievaná. Je to jedlo jako mušt rezké, tlstnú od nej chlapi, ženské, Preto len, na chvílu, do nej, je mastná ako olej. Dá sa pri nej dobre piť, víno pivo tiež aj kvit.“ Zarecitovala 80 ročná pamätníčka z Podolia.
Popritom spievali, tancovali, muzikanti hrali okolo stola. Každý si musel rozkázať pesničku, začal ju spievať a samozrejme zaplatil muzikantom. Po polnoci nasledovalo snímanie venca z hlavy nevesty. Dávali jej ho dole družice a pritom spievali:“ Dole dole moj venček zelený“. Zábava potom pokračovala až do ranných hodín.
