Kedy ste začali s basketbalom? Boli aj vaši rodičia aktívnymi športovcami?
- Športom žila takmer celá naša rodina. Bolo jasné, že klaviristka zo mňa nebude. Otec bol desaťnásobný majster republiky v stolnom tenise a mama súčasťou širšieho kádra reprezentácie Československa v basketbale. Do haly som sa dostávala denne od svojich štyroch rokov. Oficiálne som však s basketom začala v Starej Turej ako prváčka na základnej škole. Nakoniec z toho vzniklo už takmer osemnásťročné pretrvávajúce nadšenie. Mojim prvým trénerom bol pán Václavek, ktorý je môj ujo. Dodnes má pod palcom moje výsledky a pravidelne mi volá, či už s gratuláciou alebo cennou radou.
Váš brat Jakub bol prvoligový volejbalista. Nelákal aj vás šport pod vysokou sieťou?
- Napriek tomu , že je o štyri roky starší, ja som s basketbalom začala skôr ako on s volejbalom. Bola som spokojná a už som vedela aspoň driblovať, nemala som potrebu to meniť. Zaujímam sa o šport ako taký, takmer v každom odvetví mám nejakého kamaráta. Rada si pozriem alebo prečítam, ako sa im vo svete vodí. Chodím pozrieť na hokej, futbal, volejbal a v televízií si rada pozriem atletiku, lyžovanie alebo tenis.
Hrali ste doma i v zahraničí. Kde ste našli najlepšie zázemie?
- Čo sa týka slovenských dresov najprv to bola Myjava, kde som hrala tri roky najvyššiu súťaž. Potom štyri roky v Nitre a teraz Piešťany. Jednu sezónu som odohrala aj v Čechách za Karlovy Vary. Každý klub mal svoje plusy a mínusy. Vo Varoch sme mali perfektnú regeneráciu, v Nitre bol výborný fyzioterapeut a kolektív. Trénerov človek postretá rôznych. S niektorých basketbalovou filozofiou sa stotožníte, s inými menej. Samozrejme, je to vždy len vec osobného názoru. Na dobré veci rada spomínam, na zlé som už zabudla.
Do Piešťan ste prišli z Karlovych Varov. Zohral pri prestupe úlohu aj návrat do blízkosti Starej Turej?
- Je pravda, že som patriotka Starej Turej, ale určite to nebola príčina návratu. Po bronzovej sezóne 2010/2011 v Nitre nastala v mojich očiach nepriaznivá situácia čo sa týka ženského basketbalu na Slovensku. Končila som vtedy aj bakalársky stupeň štúdia, uvažovala som o ročnej pauze, čo sa týka školy a zároveň som mala chuť odísť mimo Slovenska, kde súťaž už hralo len sedem družstiev. Účel to splnilo, od školy som si oddýchla, vyskúšala si inú ligu. Po celkom dobrej sezóne som mala niekoľko možností ostať v Čechách, a tak nastalo rozhodovanie. Ísť do Piešťan a pokračovať v Nitre inžinierskym stupňom alebo ostať u susedov. Rozhodla som sa pre Čajky, lebo ako sa poznám, neskôr by som sa k dokončeniu školy len ťažko dokopala. Škola bola jeden faktor a cesta, akou sa chce novovznikajúci klub uberať, druhý.
Ako prišlo k spolupráci s Piešťanmi? Boli ste presvedčená o možnosti úspechu klubu, ktorý sa stal nováčikom na basketbalovej scéne už pri jeho tvorbe?
- K spolupráci prišlo jednoducho. Tréner Pospíšil ma viedol poslednú sezónu v Nitre a sledoval moje pôsobenie v Čechách. Pán Nerád bol, aj stále je patriotom turanského basketu, kde som vyrastala. Oslovili ma už počas predošlej sezóny, kedy už vedeli, že chcú vytvoriť nové, postupne sa budujúce extraligové družstvo . Niekoľkokrát sme sa stretli, hovorili sme o tom, kto by mal byť jeho súčasťou. Od začiatku som bola presvedčená, že riziko neznámej vody nehrozí, keďže oboch poznám nielen ako basketbalových mecenášov, ale aj po ľudskej stránke. Čo sa týka spoluhráčok, každú okrem jednej-dvoch, som poznala. S niektorými som hrala v Myjave alebo v Nitre, s inými zasa v reprezentačných výberoch.
Piešťanské čajky sú úspešné už v prvej sezóne. Aké ciele boli pred sezónou a aké sú teraz?
- Pôvodne neboli vysoké. Nevedeli sme, v akom konečnom zložení budeme hrať, v akom zložení budú ostatné družstvá. Išlo to postupne od zápasu k zápasu. Obrovskou motiváciou bolo dostať sa do prvej štvorky po základnej časti a hrať s Maďarkami nadstavbovú časť. To, že sme sa tam dostali, bol asi najvďačnejší revanš za tvrdú robotu a odvahu. Celkovo je však o úspechu či neúspechu hovoriť priskoro. Je síce pekné, že sme teraz tam kde sme, ale sezóna sa pomaly blíži do play-off. Ak sa nám v ňom podarí prejsť cez prvé kolo, z môjho pohľadu to bude pre Čajky úspech.
Hráte teraz nadstavbu so štvoricou maďarských klubov. Pozdáva sa vám hrať slovensko-maďarskú ligu počas celej budúcej sezóny a prípadne ju doplniť o ďalšie družstvá z Čiech a Poľska?
-Konfrontácia s družstvami z iných líg je či už pre hráčky alebo divákov zaujímavejšia a osožnejšia. Myslím si, že idea vytvoriť slovensko-maďarsko-česko-poľskú ligu už bola, dokonca pred touto sezónou, avšak neprešla medzi všetkými zainteresovanými klubmi. Nie každý klub ma dostatok prostriedkov na jej financovanie, a tak pre túto sezónu vznikla aspoň nejaká jej odnož v podobe slovensko-maďarskej nadstavby.
Piešťany nastupujú na zápasy s dvoma Američankami. Aká je šanca, aby sa slovenský klub presadil v medzinárodnej súťaži aj bez legionárok?
- Ak chce slovenský klub uspieť aj na medzinárodnej scéne, bez zahraničných posíl to málokedy dosiahne. Američaniek je ale na trhu obrovské množstvo, preto treba angažovať tú správnu, aby zapadla do tímu ako po koncepčnej , tak aj po ľudskej stránke. Okrem toho by mala byť minimálne o triedu až dve lepšia ako domáce hráčky. Oproti mužskej extralige je to ale prijateľnejšie, pretože tam takmer v každom družstve nastupuje priemerne štyri až päť Američanov. Potom niet divu, že slovenská mužská zložka je v európskom ponímaní veľmi ďaleko za tou ženskou.
Košice a Ružomberok idú k úspechu cestou nákupu legionárok. Nezabíja tento trend slovenské talenty?
- Ružomberok má v kádri dve Američanky a jednu Švédku, inak tím tvoria mladé slovenské baby. Tento rok im to ide, dostali sa medzi štyri najlepšie družstvá druhej najvyššej európskej klubovej súťaže FIBA. Ich cesta sa mi páči. Opačne je to ale u Košičaniek. Tam sú len štyri domáce hráčky, inak základ tímu tvoria samé legionárky. Je obdivuhodné, že dokázali vyskladať družstvo za podstatne menej peňazí ako iné európske veľkokluby a pritom im obstojne konkurovať.
Čo považujete za najväčší úspech vo svojej doterajšej kariére?
- Najkrajšie spomienky mám na majstrovstvá sveta do devätnásť rokov, kde sme skončili na šiestom mieste a nitriansky bronz spred dvoch rokov. Rovnako ma však potešia výhry na silnejšími tímami, ako napríklad v tomto roku výhra nad Ružomberkom, či maďarským Győrom.
Prešli ste mládežníckymi reprezentačnými družstvami. Dres seniorského družstva Slovenska určite láka tiež.
- Láka. A nie málo. Nie je to však jednoduché dostať sa medzi elitu štyroch či piatich najlepších slovenských pivotiek. Uvidíme, občas aj motyka vystrelí.
Pivotky prenasledujú zranenia, máte za sebou aj vy nejaké nepríjemné skúsenosti spod košov?
- Zranenia prenasledujú nielen pivotky, ale každý športovec si občas prejde či už menšími alebo väčšími zdravotnými peripetiami. Ja som sa napríklad podrobila artroskopii kolena, mala som zlomené zápästia, niekoľko výronov a potrhané väzy v členku. Odkedy však prišli do obehu cvičenia na rôznych balančných pomôckach, kolená a členky sú o čosi pevnejšie, a tak ma posledné dva roky náročnejšie zranenia obchádzajú.
Basketbalové združenie Stará Turá-Piešťany je úspešné. Bude sa hrať extraliga aj na pôde Starej Turej?
- Keďže ide o združenie Stará Turá – Piešťany, dievčatá z Turej majú pri určitej snahe motiváciu sa medzi Čajky predriblovať, rovnako niektoré dievčatá od nás chodia pomáhať do Starej Turej. Taktiež tréner občas zavíta na zápasy mladých basketbalistiek na Turú. Ide teda o nejaké vzájomné motivovanie a spolupodporovanie.
