Čakali ich provizórne podmienky a drina v oblastiach, kde si to vyžadovali záujmy štátu. Hovorili im čierni baróni. Vitajte v pomocných technických práporoch!
TRENČÍN. Vojenské jednotky pracovného charakteru predstavujú významnú súčasť ozbrojených síl. Kroky vedúce k ich zakladaniu v Československu pred 65 rokmi však nemajú obdobu v žiadnej krajine mimo bývalého sovietskeho bloku. Perzekučné opatrenia neminuli ani desiatky obyvateľov trenčianskeho regiónu.
Po získaní moci v ČSR začala komunistická strana venovať pozornosť armáde. V jej radoch vznikali od októbra 1948 špeciálne útvary, ktorých cieľom bolo pod zámienkou pracovnej prevýchovy odstaviť na vedľajšiu koľaj ľudí nebezpečných pre nový režim.
Históriu vojenských táborov nútených prác začali písať cestné prápory ženijného vojska, onedlho nahradené pomocnými technickými prápormi (PTP).
Stretli sa v nich mladíci potrestaní za nesúhlasný pohľad na štátne zriadenie, Rómovia, skutoční asociáli, branci nemeckej a maďarskej národnosti, synovia obchodníkov, veľkostatkárov, či tzv. dedinských boháčov. Nezanedbateľnú skupinu tvorili kňazi, rehoľníci i seminaristi. Dvadsiatimi PTP prešlo počas štvorročnej existencie približne 30 000 vojakov. Mnohí sa už domov nevrátili...
Vojenčina za trest
Dôvody zaraďovania osôb do vojenských táborov nútených prác boli rôzne. Spočiatku nepohodlných vojakov povolávali len na základe posudkov orgánov Národnej bezpečnosti v mieste bydliska. Niet sa teda čo čudovať, že zo strany príslušných funkcionárov dochádzalo k častým zneužívaniam právomocí a snahám o diskreditáciu svojich nepriateľov. Krivdu pocítil aj Filip Paulech. Klasifikáciu znamenajúcu „politickú nespoľahlivosť“ mu udelili po nasledovnom posudku veliteľa stanice NB v Moravanoch nad Váhom z 13. 4. 1950: „Oznamujem, že Filip Paulech pochádza z rodiny roľníckej, zamestnáva sa ako krajčírsky pomocník. Je silne nábožensky založený, rád všetko kritizuje.“
Na tú kritiku si Paulech pamätá dodnes: „Raz na verejnej schôdzi v rodnej obci som protestoval voči straníckemu funkcionárovi, ktorý mal dieťa s vlastnou dcérou. Vypočul som si množstvo vyhrážok a v nasledujúcom období ma sprevádzal prívlastok nepriateľ strany,“ vysvetlil.
Podobne ako viacerí pétepáci, aj on počas špecifickej vojenčiny precestoval takmer celú republiku. Pôsobil v Komárne, Plaveckom Podhradí, Prahe, Prešove, aby napokon zakotvil v Biskupiciach pri Trenčíne. Práve v poslednom menovanom pôsobisku sa zbavil puncu politicky nespoľahlivého, čo mu vydláždilo cestu do civilu.
Vďačí za to priateľovi Antonovi Hulmanovi, ktorý narukoval do tej istej roty vo funkcii politického pracovníka.
Začlenením pomocných technických práporov do armádnej štruktúry vznikol priestor pre vytvorenie samostatných vojenských stavebných podnikov, zabezpečujúcich výstavbu bytov, kasární, letísk a iných strategických objektov. Ich hybnou silou sa stali práve príslušníci PTP. Ministerstvo národnej obrany zároveň rozdelilo PTP na dva typy. Tzv. ľahké boli určené na práce v stavebníctve, ťažké PTP nahradili vojenské banské oddiely.
Bez ohľadu na vek
Pôvodne mali byť do práporov zaraďovaní len branci nastupujúci na výkon základnej vojenskej služby v trvaní 24 mesiacov. Hľadanie zdrojov pre zväčšenie kapacity mužstva však prinieslo rozhodnutie, na základe ktorého začali od septembra 1951 do PTP povolávať mužov aj na tzv. výnimočné vojenské cvičenie. Paradoxne, tento raz išlo o izoláciu „politicky nespoľahlivých“ osôb, ktoré už základnú vojenskú službu v minulosti absolvovali.
Nezriedka v pokročilom veku a s podlomeným zdravím. Spomedzi prenasledovanej skupiny živnostníkov narukoval na výnimočné cvičenie do Dolných Životíc 34-ročný Emil Holták.
„Komunistický režim mi uškodil a zobral majetky. Som obchodník telom i dušou. Na pamäti mám stále jedno židovské príslovie – Malý obchod je lepší ako veľká lopata,“ povedal bývalý majiteľ továrne na výrobu octu.
Pohľad na ubytovanie a náplň činnosti v PTP priblížil z pobytu v Košiciach: „Bývali sme v ubikáciách, kde boli trojposchodové postele, izby široké asi štyri metre. Zle sa tam dýchalo, keď vojakom schli mokré a špinavé veci. Naša jednotka musela prehlbovať kanál z kasární pri Hornáde. Ja som bol od ťažkých fyzických prác oslobodený, ale spomínam si, ako vojakom tiekla špinavá voda do čižiem a bahno z kanála museli vyhadzovať až do výšky dva a pol metra.“
Šťastie v nešťastí
Študent Milan Tunega mal pykať za svoj pôvod. Jeho starší brat otvorene nesúhlasil s totalitným režimom, čím sa stal obeťou vykonštruovaného politického procesu s trenčianskymi gymnazistami Albertom Púčikom, Antonom Tunegom a Eduardom Tesárom. Ako poznamenal historik Róbert Letz, trojica mala smolu, že keď ich v januári 1949 chytili, práve sa zostrovala línia komunistickej strany. „Krátko na to ma vyhodili zo školy a nepripustili k maturite. Povolávací rozkaz som dostal do Svatej Dobrotivej. Ani som poriadne nevedel, kam idem a čo je vôbec PTP. Odviezli nás do hôr, privítali vyhrážkami, dali nám večeru a potom nás autobusom presunuli na vlak do Hořovíc.
S neistotou som sledoval cestu cez Prahu do Mimone. Po mesiaci poradového výcviku rotu odvelili do Děčína. Napriek všetkému som mal šťastie. Celý čas som robil mzdového účtovníka vo vojenskom stavebnom podniku Posista,“ priznal Tunega.
Dôležitým činiteľom života v PTP bola mzda. Jej výška závisela od viacerých faktorov. Peniaze boli zaradencom vyplácané až po strhnutí viacerých zrážok.
Polovicu spravidla dostali „na ruku“ a rovnaká časť im bola ukladaná na vkladnú knižku Štátnej banky československej. Niektorí si skutočne prilepšili. „Na peniaze sa absolútne nesťažujem. Keďže šoféri boli jedno z najlukratívnejších postov počas vojenskej služby, patril som k tým, ktorí z mojej roty zarábali najviac. Pred menovou reformou 14 000 – 18 000 Kčs mesačne,“ hovorí Ján Žitňan, ktorý sa s M. Tunegom stretol počas výstavby letiska v Líňach u Dobřan.
Ján Žitňan zosobňoval špeciálny prípad. V roku 1947 ho najprv odsúdili za zločin proti republike, keďže lepil protikomunistické plagáty. To mu následne priťažilo i na odvode. Počas vojenskej služby, trvajúcej dovedna až 3 roky a 22 dní, zažil atmosféru štyroch PTP.
Archívne záznamy dokumentujú, že jeho vojenčinu „spestrilo” množstvo disciplinárnych priestupkov. V čom spočíval dôvod rebelantstva? „Bol som vychovaný ako hrdý Slovák, tak som sa aj správal a v žiadnom prípade som sa nestotožňoval s vládnucim režimom. PTP dodnes vnímam negatívne, lebo som bol zaradený do táborov, ktoré boli určené pre horších vojakov a menejcenných ľudí, ktorým teoreticky hrozila aj likvidácia,“ ozrejmil J. Žitňan.
Slúžim ľudu – fáram do bane!
O poznanie náročnejšie podmienky panovali v ťažkých, resp. banských pomocných technických práporoch. Najväčší rozdiel spočíval v nasadení do úplne odlišného, bežnému človeku skľučujúceho prostredia. Akú úzkosť prežívali mladíci narýchlo pretvorení na baníkov je možné vyčítať zo svedectva Kornela Földváriho, syna niekdajšieho trenčianskeho hodinára: „Súdny deň nastal, keď nás po troch týždňoch najzákladnejšieho výcviku ako zdraviť a pochodovať naložili do autobusov a odviezli na nádvorie bane Nosek v Tuchloviciach. Všetci vyfasovali fáracie známky a kahance.
Bez ohľadu na lekárske vyšetrenia nás klietka výťahu po desiatich odvážala kamsi do hlbiny.“ Uznávaná osobnosť kultúrneho života musela zanechať vysokoškolské štúdium a narukovať do jedného z najhorších vojenských táborov nútených prác v kladnianskom revíri. Z čias existencie 57. PTP v Stochove sa síce nezachoval žiadny archívny dokument, viaceré indície však naznačujú jeho zameranie na internáciu „nenapraviteľných“ vojakov.
„Jednotku tvorili deti nepriateľov socializmu, vysokoškoláci, potomkovia obchodníkov, sudeťáci, potetovaní profesionálni zločinci, ale aj zopár prominentných detičiek – syn spolumajiteľa firmy JAWA, nádejný dedič veľkých moravských mliekární, či naivní kopečkári, ktorí sa pokúsili vykĺznuť z nášho raja cez uzavreté hranice,“ objasnil Földvári zloženie mužstva.
Detailný pohľad do prác v bani poskytol Ján Sedlák. Bývalý vedúci predajne odevov ťažil uhlie v Rychvalde u Orlovej na Ostravsku: „Pracovali sme na tri zmeny vo frontálnom úseku na bridlicovej stene. Výška sloje bola 1,3 – 1,4 m. Dvojice museli za osem hodín vykopať, vyhádzať a zabudovať 10,5 m. Naše nástroje boli zbíjačka, lopata, krompáč, pílka, kladivo a jedľové drevo na stojky. Teplota neklesla pod 38°C, takže často sme robili len v trenírkach. Každý pritom musel ovládať bezpečnostné signály a výstrahy proti metánu.“
Nízky štandard životných podmienok v pomocných technických práporoch dokumentovali ubytovacie a hygienické možnosti. Pre ich zabezpečenie slúžili najrozmanitejšie objekty. Počnúc nevyužívanými historickými budovami, pokračujúc provizórnymi ubikáciami a otvoreným prírodným priestranstvom končiac.
Útvary zvykli byť oplotené ostnatým drôtom, ktorý mal vojakov izolovať od miestneho obyvateľstva. „Bývali sme v prázdnych barakoch po vysťahovaných Nemcoch, naša rota konkrétne v hostinci. V jednej veľkej miestnosti nás spalo 32. Umývať sme sa chodili do jazera, kde sme v zime rozbíjali ľad,“ zaspomínal Sedlák.
