Futbalisti Chocholnej-Velčíc siahajú po polovici sezóny na historický úspech. Aktuálny líder majstrovstiev oblasti v minulosti vychoval niekoľko výrazných osobností. Jednou z nich je nositeľ zlatého odznaku SFZ Ján Lipták (1950).
Kedy ste začali intenzívne vnímať futbalové dianie?
- Odmalička som mal vzťah k futbalu. V časti Suchá Chocholná, v parku, kde sú dnes tenisové kurty, sme ako mládenci každú nedeľu hrávali futbal aj nohejbal. Súťažne sme hrali na najnižšej okresnej úrovni. Dedinský futbal vtedy fungoval na úplne odlišnom princípe ako dnes. Hrali sme predovšetkým srdcom a pre zábavu. Najpamätnejšie súboje boli derby zápasy s okolitými obcami Drietoma alebo Melčice-Lieskové.
Čo vás primälo v mladom veku vymeniť hraciu plochu za funkcionársku stoličku?
- K funkcionárskej práci ma pritiahol môj sused Jozef Vilímek, ktorý takpovediac držal celý futbalový oddiel pohromade. Bolo to v čase, keď sa klub spamätával z následkov inzultácie rozhodcu proti Považanom. Plynule som teda prešiel z pozície hráča, cez trénera a tajomníka až po predsedu. Ako predseda som súčasne pôsobil aj v miestnej osvetovej besede.
Nešlo práve o najkrajšie obdobie futbalu v Chocholnej-Velčiciach. Spomínate si na okolnosti obnovenia činnosti v roku 1967?
- Počas päťročnej prestávky sme síce hrávali priateľské zápasy, ale bolo treba nájsť funkcionárov, ktorí to celé zastrešia, pretože vzniknutá situácia veľa ľudí znechutila. Mužstvo sa rozpadlo a okolité dediny nám rozobrali najlepších hráčov. Napokon však prišla tá správna iskra a pod hlavičkou Družstevníka sme znovu začali hájiť farby rodnej obce.
Onedlho ste vstúpili do sveta veľkého futbalu. Kadiaľ viedli vaše kroky?
- Doma získané skúsenosti mi pomohli pri výkone funkcie predsedu TTS Trenčín v rokoch 1981 – 1986. Následne som ako delegát stretnutia prešiel od okresných až po najvyššiu republikovú súťaž. Dnes zastávam post podpredsedu Západoslovenského futbalového zväzu a tiež Oblastného futbalového zväzu v Trenčíne. Pomyselnou čerešničkou na torte je moje predsedníctvo Revíznej komisie SFZ.
Sledujete výsledky Jednoty Sokol Chocholná-Velčice?
- Samozrejme! Ťažko znášam každú prehru, lebo súčasný mančaft má veľký potenciál a vytvorené skvelé podmienky. Žiaľ, chlapcom doteraz vždy chýbal kúsok, aby postúpili a prepísali históriu. Kvôli pracovnej vyťaženosti ich v akcii často nevidím, no dokonca som taký fanatik, že výsledky prostredníctvom mojich informátorov sledujem priebežne, aj keď som napríklad delegátom na zápase v Košiciach.
Vzhľadom k množstvu povinností dokážete klub aj nejako podporovať?
- Do Chocholnej-Velčíc chodím často, mám tam záhradu, rodinný dom, chcem sa tam raz vrátiť a prežiť starobu. Aj z tohto dôvodu, v rámci možností a pravidiel, futbalovému oddielu pomáham, ako sa len dá. Či už z hľadiska materiálneho zabezpečenia alebo konzultáciami s trénerom Kozárcom ohľadom skvalitnenia tréningového procesu.
Ktoré medzníky vašej kariéry by ste označili prívlastkom naj?
- Z pozície delegáta som dvakrát viedol finálový zápas Slovenského pohára a Superpohára. Zadosťučinením pre mňa bola spolupráca s rozhodcom Ľubošom Micheľom. Najťažší zápas predstavoval duel Trnava – Slovan, v ktorom bolo nasadených deväťstoosemdesiat policajtov. Naopak, naj-krajší zážitok mám zo svetového šampionátu v Juhoafrickej republike po víťazstve nad Talianskom.
Čo vám futbal dal a čo vzal?
- Futbal mi dal veľa, mám možnosť s reprezentačným výberom cestovať po svete, poznávať rôzne krajiny a kultúru. Navštívil som futbalové chrámy v Anglicku, Španielsku, Nemecku a podobne. Futbal mi vzal istým spôsobom zdravie a chvíle s rodinou, ktoré mi, našťastie, nik nevyčítal. Uprednostňoval som šport a školu. Ľutujem len jednu vec. Otec bol proti futbalu a keď som bol mladý, ušiel som cez okno hrať zápas proti Bierovciam. Zranil som si koleno, štrnásť dní ležal v nemocnici. Otec ma domov neprijal a musel som bývať u sestry.
Načrtli ste kombináciu športu a školy. Ako riaditeľ dopravnej akadémie telovýchovu dlhodobo podporujete. Stojí to za to?
- U mňa bola mládež vždy na prvom mieste, s deťmi roky spolupracujem na rôznych úrovniach. Športu som obetoval celý život a z pozície riaditeľa školy mu dávam zelenú. Najlepšou vizitkou sú naši absolventi. Futbalisti Habánek, Volešák, Čögley, či hokejové esá bratia Hossovci, Radivojevič, Meszároš alebo Tatar hovoria jasnou rečou.
