TRENČÍN. Mierové námestie predstavuje unikátny pamiatkový súbor so špecifickými urbanistickými, architektonickými a výtvarnými kvalitami. Po dôslednom výskume zachovanej architektúry bolo v roku 1987 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu.
Námestie bolo v minulosti centrom verejného života, všetkého spoločensko - politického diania. Konali sa tu početné verejné zhromaždenia, pochodovali ním vojaci, počas sokolských zletov sa zaplnilo Sokolmi zo všetkých kútov republiky, vítali legionári, či prezidenti.
Dokonca v roku 1911 prišlo pred radnicu auto so vzácnou návštevou - bulharským kráľom Ferdinandom I. Coburgom, ktorý odmietol oficiálne prijatie.
Jarmoky a rôzne mená
Hlavná funkcia námestia, kde usporadúvali pravidelné trhy a jarmoky, na ktoré prichádzali ľudia z okolitých obcí, ale i Moravy, sa premietla do stredovekého názvu- Rink, Theatrum, neskôr Hauptplatz, Fötér.
Historické pomenovania hlavného námestia neskôr kopírovali všetky dejinné medzníky. Od roku 1911 dostalo názov po županovi Júliusovi Szalavszkom (Szalavszky Gyulatér), po vzniku I. Československej republiky až do roku 1938 sa volalo Masarykove námestie.
Za Slovenskej republiky až do konca vojny bolo Hlinkove námestie.
Keď po roku 1945 prikročilo zastupiteľstvo k premenovaniu všetkých ulíc v Trenčíne, hlavné námestie pod majestátnym hradom nazvali Stalinovým.
Od roku 1962 pretrval až dodnes neutrálny názov -Mierové námestie, hoci snahy na premenovanie neutíchli najmä po rozdelení spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Stredoveká zástavba
Typický šošovkovitý tvar námestia vznikol postupným rozširovaním starej obchodnej cesty, ktorá viedla podhradím v medziach daných prirodzenými bariérami - hradným bralom a tokom Váhu.
Vznikajúca osada pod hradom, doložená v písomných prameňoch od začiatku 12. storočia, súvisela i s trasami ďalších ciest, ktoré viedli popri Vážskom toku hore Považím, na Ponitrie i na Moravu.
Poloha osady na terase Váhu zabezpečovala prirodzenú ochranu pred povodňami. Prvá stredoveká predmestská forma zástavby vznikala živelne popri staršej zaniknutej prístupovej ceste na hrad a ku kostolu.
Pre stavbu farského kostola (1324) vybrali terasu na hradnom svahu, ktorú nazvali Marienberg, podľa zasvätenia kostola Narodeniu Panny Márie.
V druhej polovici 16. storočia vytvorili súvislejšiu zástavbu pozdĺž uličky, ktorá viedla od prieluky z námestia smerom ku kostolu. K starším výsadám dostal Trenčín s povýšením na slobodné kráľovské mesto (1412) aj právo na opevnenie. Výstavba hradieb pokračovala v 60. rokoch 15. storočia, neskôr ich zosilňovali a modernizovali.
Mestské hradby boli spojené s opevnením hradu. Z dvoch mestských brán sa dodnes zachovala iba Dolná brána, renesančne prestavaná. Exponovanou časťou vnútorného mesta bolo práve okolie Dolnej mestskej brány, dokumentujú ho domy s najväčšou parcelou a zámožnosťou ich majiteľov. Tu mali neskôr svoje panské sídlo aj Ilešháziovci.
Ojedinelý je výskyt diamantovej klenby tohto domu (č. 1), ktorá patrí do okruhu vzácnych juhomoravských diamantových klenieb. Do mierky štruktúry námestia, ktorá sa dotvárala až do konca 16. storočia, zasiahla výstavba jezuitského komplexu.
Na mieste meštianskych domov vyrástol za štyri roky rannobarokový kostol sv. Františka Xaverského, vysvätili ho v roku 1657. Vo výklenkoch vedľa vchodu sú sochy sv. Petra a Pavla.
Do dnešnej podoby kostol prestavali po požiari v roku 1708. Po zrušení rehole jezuitov kostol a kláštor v roku 1776 prevzali piaristi, ktorí tu v tom istom roku zriadili gymnázium.
Najväčšími zmenami po prestavbe prešiel interiér kostola - fresky Krištofa Tauscha, žiaka talianskeho maliara Pozzu, patria k najvýznamnejším iluzívnym dielam vrcholného baroka na Slovensku.
Budova sporiteľne
Zaujímavé osudy mala aj budova, stojaca na mieste dnešnej Slovenskej sporiteľne. Pôvodne to bol stredoveký dvorec, podľa majiteľa - šľachtica Ladislava Popela z Lobkovíc, ktorý ho vlastnil koncom 16. storočia, ho nazývali i Popelovským.
Jezuiti tam mali kaplnku až dovtedy, kým na protiľahlej strane námestia nevyrástol mohutný komplex spomínaného kostola a kláštora. Od roku 1694 tam zriadili konvikt, ústav pre študentov zo zemianskych rodín.
Prestavbou sa dom zmenil na dvojposchodový, vtedy patril medzi najväčšie stavby na námestí. Istý čas tam sídlil 71. peší pluk, v budove bola známa mestská kaviareň, kasíno. V roku 1919 v priestoroch „casina“ založil Igor Pietor a Andrej Marsina „Slovenský kruh“.
Nejakú dobu bola na poschodí aj knižnica a do roku 1933 depozit muzeálnych zbierok. Skončenie prevádzky obľúbenej kaviarne i nočného baru (Bar Parisien) zavŕšilo rozhodnutie zbúrať staručkú budovu - mala krivé múry, porušenú statiku, deravú strechu.
V roku 1937 na jej mieste vyrástla podľa návrhu Ing. Ferdinanda Silbersteina pozoruhodná polyfunkčná funkcionalistická stavba Mestskej sporiteľne. Okrem kancelárií boli na horných poschodiach moderne zariadené byty, na prízemí obchody, v podzemí kino Metro, miestnosť pre trezory sporiteľne, ale i vojenský kryt. Na prvom poschodí býval niekdajší starosta mesta opát Rudolf Misz.
Radnica mesta
V roku 1663 mesto kúpilo obytný renesančný dom rodiny Szerényovcov ako stálu budovu radnice. Havarijný stav historickej pamiatky prinútil predstaviteľov mesta zbúrať chátrajúcu radnicu, a na jej mieste postaviť v roku 1933-34 nový, dôstojnejší stánok pre úradníkov. So stavbou nového mestského domu originálnym spôsobom vyriešili podchod popod mestskú vežu. Odvtedy platil i zákaz vstupu vozidiel do námestia.
Jedinou palácovou stavbou na Mierovom námestí je bývalý Župný dom pri hornej mestskej bráne, dnešné sídlo Trenčianskeho múzea. V tomto priestore pôvodne vlastnili Ilešháziovci tri domy.
Rozsiahly mestský palác so štvorkrídlovým pôdorysom s vnútorným arkádovým nádvorím dal postaviť na podnet otca Ján Ilešházi v roku 1761.
Budovu dispozične pozmenili v roku 1764. Pri architektonicko-historickom výskume v roku 1983 zistili pamiatkari mnohé zaujímavé stavebné detaily, aj napojenie na staršiu hmotu hornej brány, tá bola z väčšej časti zbúraná v roku 1873 pre komunikačné ťažkosti.
Oproti veľkému župnému domu stál v minulosti prízemný, tzv. malý župný dom, jeho bočné krídlo plnilo do roku 1909 funkciu väznice. Vedľajšiu rožnú budovu, sídlo Škarniclovej tlačiarne, zbúrali a až v r. 1951 sa zmenil vstup do námestia výstavbou banky.
Na pamiatku ukončenia moru
V strede námestia bol v roku 1712 osadený barokový morový stĺp Najsvätejšej Trojice. Dal ho postaviť gróf Mikuláš Ilešházi na pamiatku obetiam morovej epidémie, ktorá vypukla v meste v roku 1710. Po úprave chodníkov a dlažby v roku 1927 vytvorili v okolí morového stĺpu parčík vysadený zeleňou, olemovaný na južnom konci ozdobnou balustrádou.
Pred domom Frimmlovcov stála socha sv. Floriána (1802), patróna hasičov. Koncom druhej svetovej vojny bol na tomto mieste v parku krátky čas cintorín, v ktorom po prechode fronty pochovali 15 vojakov.
Po ničivých požiaroch menili i dispozície domov, neobnovovali sa v neskorogotickej forme, ale vznikali objekty doplnené stavebnými dobovými detailmi renesančných súčastí. Po stavebných úpravách po požiari koncom 19. storočia zaniklo i kryté predstavané podlubie, náznakovo zachované v niektorých domoch západnej fronty námestia.
V spomienkach starých Trenčanov zostáva námestie ako miesto korzovania, stretnutí v obľúbenej cukrárni, sedenia na pamätných „šrankoch“, s obchodmi a prevádzkami, ktoré mali svoje meno -či išlo o Halašovu lekáreň, Chovanove kníhkupectvo, Cellerove lahôdky, Holoubkovej fotoateliér, Hortlíkovu obuv, Čelkovu tlačiareň. Mierové námestie pripomína dávne časy doteraz.
Zdroje: Štátny archív v Trenčíne, Pamiatky a príroda 6/1985, Ján Hanušin: Trenčín a okolie
