Spisovateľ Kornel Földvári sa narodil v roku 1932 v Trenčíne. V päťdesiatych rokoch odišiel do Bratislavy, kde žije a tvorí dodnes. Tento rok oslávil osemdesiate narodeniny a na Trenčín spomína ako na pôvabné mestečko do vrecka.
TRENČÍN. KornelFöldvári odišiel z Trenčína pred mnohými rokmi. V Bratislave trávi väčšinu času a do svojho rodného mesta chodí už iba občas. Počas rozhovoru prezradil, ako si na Trenčín svojho detstva a mladosti spomína.
V Trenčíne ste sa narodili, aj ste tu vyrástli. Čo pre vás toto mesto znamenalo?
Ja som Trenčín ako chalan naozaj miloval. To slovo nenávidím, ale tu mi nenapadá nič iné. Keď som bol na vysokej škole, chodil som domov každý týždeň. Nielen pre maminu kuchyňu, ale aj preto, aby som si sadol na bicykel a obišiel mesto. Videl som, že Kolárova štvrť je čistá a bol som veľmi pyšný. Šiel som ďalej, až niekde k mliekarni a mal som dobrý pocit, že Trenčín je taký aký je. Veľmi sa mi páčil. Vtedy to bolo úhľadné, pekné mestečko. Drobné, do ruky. Také vreckové vydanie knihy. A potom mi to moje milované mesto zbúrali.
Pre mňa to bolo hrdinské mesto, ktoré bojovalo proti Turkom, odolávalo náporom. Keď sa z neho stalo mesto módy, považoval som to za urážku.
Zamilovali ste si aj Bratislavu?
K inému mestu či miestu som už taký vzťah nemal. Aj prvá láska je len jedna.
Bolo pre vás ťažké odísť z Trenčína?
Bol som klasický lokal patriot. Nikdy som napríklad nešportoval, ale keď naša trieda hrala futbal s Novým Mestom, vykrikoval som na ihrisku s celou výpravou.
Bolo to mesto, v ktorom bolo príjemné žiť, vyrastať a dospievať. A hoci sme za vojny nemali veľmi dobré časy a veľa ľudí z maminho príbuzenstva zahynulo, výsledný dojem mi zostáva taký, že tu boli aj slušní ľudia. Rodina bola pre mňa veľmi cenná, nech sa dialo čokoľvek, mal som pocit istoty, že som doma a sem patrím.
Veľmi ťažko sa mi odchádzalo. Ale keď v päťdesiatom treťom zatvorili otca, sestru tesne pred maturitou vyhodili z gymnázia a mňa v ten istý deň z vysokej školy, mesto ukázalo tvár, o ktorej som ani nevedel, že ju má. Dlhé roky som to tomuto mestu zazlieval. Taká, povedal by som ohrdnutá alebo sklamaná láska, keď sa zmení v smútok alebo nostalgiu.
Keď som sa sem aj vrátil, už to nebolo ono. Držal som sa doma u mamy alebo u sestry a nechodil som von. Ani v meste som sa už nevyznal. Za Mestskou vežou som už nevedel, kde som. Mesto bolo zbúrané a ja som mal vtedy pocit, že tie stavby sú z Marsu.
Nebolo ťažké nechať tu rodinu?
Odísť na vysokú bolo prirodzené. Bolo mi jasné, že to, čo chcem robiť, nemôžem robiť v Trenčíne, pretože tu neboli vydavateľstvá, časopisy. Bolo mi teda jasné aj to, že sa asi nevrátim. Veľa som nad tým rozmýšľal. A potom sa všetko pomiešalo tak, že už som sa nemusel rozhodovať.
Veľa vecí sa vyriešilo drastickým spôsobom. Celú oktávu sme sa s rodičmi hádali, lebo oni nechceli, aby som študoval filozofiu. Otec mal predstavu vysokej obchodnej a že povediem obchod. „Tie blbosti si môžeš písať večer,“ vravel mi. Strašne sme sa pre to hádali. Celý rok. A na konci, pred maturitou, otcovi znárodnili obchod. Prišiel domov úplne hotový, pretože to vytvorili z ničoho vlastnými rukami a obchod bol zmysel ich života. Povedal mi: „Teraz už môžeš ísť aj do riti, už je to jedno.“ Tak som šiel na filozofickú fakultu.
Aký bol váš vzťah so sestrou?
My sme si s Irenou veľmi rozumeli. Keď sme boli trošku väčší a začali sme čítať, veľmi sme sa zblížili. Irena bola ako chalan, chodila so mnou a mojim kamarátom von. Keď som odišiel na vysokú školu a ona začala chodiť so spolužiačkami, musela sa učiť chodiť ako dievča, lebo mala môj krok.
Písali sme si každý týždeň, dlhé roky. Doteraz, keď idem do schránky a nie je tam známa obálka, tak si hovorím, čo s tou Irenou je, prečo nepíše. A potom si uvedomím, že už aj keby chcela, nemôže.
Hovorili sme si všetko, nemali sme tajnosti, delili sme sa o knihy, vkus sme mali podobný. Ona bola jediná ženská prekladateľka, ktorá vedela správne prekladať kovbojky, pretože ovládala frázy. Čítala ich už ako decko.
Nechceli ste sa niekedy do Trenčína vrátiť? Napríklad teraz na dôchodku?
Neviem si predstaviť, že by som sa vrátil dožiť do Trenčína. Nie že by mi tu bolo zle, ale to podhubie mám v Bratislave. Tam mám svojich známych a svoje knihy.
Kde sa vo vás vzala láska ku knihám? Takú knižnicu, ako máte vy, či akú mala vaša sestra, u ľudí bežne nenájdete.
Je to asi spontánne. Ja som sa naučil čítať skôr, ako som začal chodiť do školy. Nebol som športový typ, veľa času som trávil nad knihami a vekom to narastalo. Keď to človeka chytí, už sa z toho nevymotá. A keď sa naozaj naučí čítať, kniha sa stáva potrebou.
Teraz je to, žiaľ, až bláznovstvo. Ako bývalý filatelista, som si kompletizoval všetky knihy od spisovateľov. Ak ma zaujala kniha, kúpil som si od neho ďalšiu a až oveľa neskôr som pochopil, že sú spisovatelia, ktorí majú jednu dobrú a dvadsať blbých kníh. Ale ja mám všetky.
A ešte aj tie nenormálne časy! Keď niečo vychádzalo a vy ste to nechytili hneď, nebola záruka, že bude druhé vydanie. Veľa vecí som nakúpil a nečítal som ich dodnes.
Množstvo ľudí dnes nadáva na svoj život. Vy ste spokojný?
Som skromný človek, takže som v podstate spokojný. Všeličo som si naplánoval, nie všetko vyšlo, nie všetko som stihol. Som aj dosť lenivý. Občas, keď mám niečo napísať, si poviem, že už toľko dobrých vecí bolo napísaných, načo mám písať ešte aj ja. A radšej si vezmem knihu, ktorú mám rozčítanú a čítam.
Ak som niečo nespravil, čo som mal, je to moja chyba. Pretože, keď som pociťoval potrebu písať, písal som. Koľkokrát som aj v bani písal ceruzkou na roztrhanú škatuľu, pretože som mal dojem, že kým vyleziem hore, zabudnem to.
Čo ma pokazilo, bola rotačka. Keď nehučí rotačka, nepíšem, lebo viem, že je ešte čas.
