TRENČÍN. Rodáčka z Považskej Bystrice zavítala na besedu do trenčianskej knižnice, kde predstavila svoju tvorbu aj literárne začiatky.
Vyštudovali ste maľbu a grafiku, prečo píšete knihy?
- Písať prózu som začala počas štúdia na VŠVU a nikdy som nemala iné ambície ako robiť grafiku alebo maľovať. To, že teraz len píšem je čudná náhoda, s mojím prvým textom som vyhrala prémiu v súťaži Poviedka. Dostala som ponuku na vydanie zbierky poviedok, tak som napísala Miesto pre samotu. Kniha mala dobré ohlasy, získala cenu Ivana Kraska za debut a tak som začala popri škole viac písať. Nasledovala novela Biele miesta a po ukončení VŠVU sa venujem už len písaniu. Moje výtvarné vzdelanie a vnímanie je v textoch výrazne cítiť a to je dobre.
Ako sa cítite v spoločnosti laureátov prestížneho ocenenia Anasoft litera?
- Mám rešpekt pred všetkými a je to pre mňa veľká česť. Myslím, že iná odpoveď ani nemôže nasledovať.
Cena má pomáhať pôvodnej literatúre, v čom konkrétne pomohlo vlaňajšie víťazstvo Vám?
- Cena veľmi pomáha v tom, že sa o nominovaných knihách viac píše, médiá sú ochotné venovať im priestor, ktorý by inak venovali niečomu inému. A pre knihy je dôležitá propagácia, ľudia majú akúsi nedôveru voči súčasnej slovenskej literatúre, poznajú to, čo bolo v čítankách, poznajú niektoré súčasné autorky a autorov, ktorí majú dobrú reklamu a vysoké predaje, no a tá ostatná literatúra, ktorá reflektuje slovenskú realitu trochu inak, nie tak zjednodušene, akoby ani neexistovala. Tím Anasoft litery sa veľmi dobre stará o to, aby autori o svojich knihách hovorili s ľuďmi, aby sa literatúra dostala za hranice Bratislavy či Košíc.
Kde vidíte svoje miesto v súčasnej slovenskej literatúre?
- Ja som ešte len niekde na začiatku, ešte musím veľa premýšľať a pracovať, aby som sa posunula tam, kam chcem.
Ktoré atribúty nesmú chýbať Vašej knihe?
- Uspokojujú ma knihy, ktoré majú viac vrstiev a hĺbku, ktoré majú príbeh, čo niekde začína a inde končí. A tak sa snažím písať aj ja. Za tých desať rokov, čo píšem, po troch knihách vidím, ako sa tie texty vyvíjajú. Trochu sa menia i témy, podľa toho, aký život žijem. Ale snažím sa písať pravdivo, aby čitatelia uverili aj postavám, situáciám alebo zvratom, ktoré sa zdajú byť nepravdepodobné alebo prehnané.
Máte vysnívaného čitateľa?
- Poteší ma, keď čitateľ číta pozorne a s akousi dôverou. Keď sa do textu sám ´vloží´ nechá sa ním vtiahnuť a potom o prečítanom aj premýšľa. Mám na takých čitateľov šťastie, Piata loď vtiahla veľa ľudí, veľa ľudí si tam našlo svoje vlastné životy a pocity, vracajú sa k nej, posúvajú ju ďalej a to je dobrý pocit.
Spoločného menovateľa viacerých diel ste situovali na vidiek. Čím Vás oslovila dedina?
- Keď som prišla do Bratislavy z Považia, dlho som si nevedela ujasniť, kam vlastne patrím, kde je mi prirodzenejšie byť – či v tom veľkom betónovom meste, ktoré veľa ponúka no veľa aj berie a či na dedine, kde je viac pokoja, času, záhrady. Preto som asi písala o vidieku.Naučila som sa lavírovať, keď treba, idem robiť v teplákoch do sadu a keď treba, tak vo večernom na recepciu.
Najnovší román Piata loď je plný symbolov. Prečo piata a prečo loď?
- Román je o dievčati, Jarke, ktorá ´ukradne´ malé dvojčatá, zavezie ich do svojej záhrady a tam spolu s Kristiánom, ktorý ušiel z domu, vytvorí akúsi náhradnú rodinu. Má matku, ktorú nesmie oslovovať mama, má starú matku, ktorú nesmie oslovovať babka, má priateľa Petra, ktorého nesmie oslovovať ujo. To sú v jej živote podstatné osoby. Predstavte si ich, ako sa v jej sne plavia každý vo svojej loďke – malí utečenci, matka, stará matka, Peter. A ona potrebuje tú piatu, ktorá bude len jej... jej vlastná autonómia, priestor, kde nemusí vysvetľovať, obhajovať sa.
