Vitálny a v dobrej nálade. Takto prišiel na dohodnuté stretnutie známy tréner Jozef Jankech. A hoci sa už futbalu aktívne nevenuje, stále ho sleduje. Či už doma v Trenčíne alebo v Dubnici.
TRENČÍN. Naše stretnutie prebiehalo v reštaurácií penziónu pri VI. Základnej škole v Trenčíne. Je to jeho obľúbené miesto. Tu sa pravidelne každý prvý v pondelok v mesiaci stretáva „stará garda“ trenčianskeho futbalu. „Stretávame sa pravidelne, každý mesiac. Chodí nás tak štrnásť či pätnásť. Čemez, Rihošek, Pokorný, Bela Masný a iný. Z tých, čo žijeme, sme tu skoro všetci, azda okrem Navrátila so Šimončičom. Pridali sa aj tí z mladšej gardy. Albrecht, či Bartovič... Stále si máme čo povedať,“ vymenoval účastníkov stretnutí Jankech a jedným dychom dodal: „Rôčky nám pribúdajú a tento rok bol veľmi smutný. Z našich radov odišla štvorica chlapcov, ktorí nám veľmi chýbajú. Sú to Hojsík, Bencz, Koyš a Emil Jankech.“
Začalo sa to v Třinci
Vo svojej kariére toho preskákal veľa. V tej trénerskej sa mu predsa len darilo o niečo viac ako v hráčskej. Trénovať začal už v dvadsiatich ôsmich rokoch ako asistent v Třinci. Napokon s mužstvom z Moravy vybojoval postup do najvyššej súťaže. „Keď som prišiel do Třinca, vedel som, že dlho hrať nebudem. Už po dvoch mesiacoch som mal na výber. Buď návrat do Trenčína, alebo stať sa asistentom trénera. Nechcelo sa mi isť späť,“ spomínal Jankech.
Následný prechod na východ Slovenska do Košíc, kde trénoval VSS a neskôr Lokomotívu, bolo už spanilým pokračovaním jeho kariéry.
Majster južnej Ázie
Od roku 1995 do roku 1998 viedol slovenskú reprezentáciu. Kormidlo prebral po Jozefovi Venglošovi a odkoučoval tridsaťštyri oficiálnych medzištátnych stretnutí. Osudnou sa mu stala prehra v októbri 1998. Na domácej pôde sme prehrali s Portugalskom trojgólovým rozdielom. „Onedlho ma oslovil rumunský kolega, či by som nemal záujem o pôsobenie na Maldivách. Znelo to exoticky a lákavo. Nuž, prikývol som.“ A dobre urobil. S mužstvom, ktoré v predchádzajúcej eliminácií na Ázijský pohár skončilo v kvalifikačných bojoch v štvorčlennej skupine posledné so skóre 0:56, v tej nasledujúcej získalo sedem bodov a dokonca aktívne skóre. To si ešte dovolilo luxus v podobe desaťgólovej prehry v Číne. „Bolo to pekné obdobie. Hráči získali sebavedomie a mňa tešilo to, že pod mojimi rukami sa niečo tvorilo. Niečo, čo dávalo zmysel,“ pridal s úsmevom šaliansky rodák.
Najvýraznejší úspech maledivského futbalu je spojený práve s ním. Počas jeho druhého pôsobenia v krajine zloženej z množstva ostrovov v Indickom oceáne. „Už na prvom juhoázijskom šampionáte sme skončili druhí za domácim Bangladéšom. Pri druhej účasti sme dokonca vo finálovom boji zdolali Indiu jednogólovým rozdielom. Bol to obrovský úspech,“ pokračoval v spomínaní Jankech. Výber krajiny s niekoľkostotisícovou populáciou zdolal druhú najľudnatejšiu krajinu sveta, v ktorej sa hrajú dve profesionálne ligy. Oslavám nebolo konca a Jozefovi Jankechovi dokonca chceli postaviť sochu.
Trenčín nikdy netrénoval
Hoci pochodil takmer celé Slovensko, v Trenčíne oficiálne netrénoval. Keď aj ponuky prišli, vždy bol zmluvne viazaný v inom klube. „Raz som prísť mohol. Zostávali tri kolá do konca ligovej súťaže. Boli sme už na všetkom dohodnutí. Zostávali tri kolá do konca a s Lokomotívou sme tu uhrali remízu. Trenčania následne potrebovali body uhrať a oznámili mi, že keď som im nepomohol, tak so mnou nepočítajú,“ popísal nepríjemnú udalosť Jankech. V tom čase dostaval rodinný dom v Trenčíne a napokon zakotvil v Martine.
Trénovať už bude iba na záhrade
O čerstvého jubilanta je vo futbalových kruhoch stále záujem. V októbri roku 2010 bol odvolaný z postu hlavného trénera Slovana Bratislava a trénerstvo „zavesil na klinec. „Stále sa mi ohlasujú. Aj kluby z našej najvyššej súťaže. Mám už svoje roky. Prenechávam pole pôsobnosti iným,“ povedal renomovaný tréner, ktorý 24. októbra oslávil 75. narodeniny.
V súčasnosti sa venuje najmä milovanej manželke a práci okolo domu. Zdravotne je na tom ešte pomerne dobre, ale roky sa už oklamať nedajú. „Aj teraz, keď skončíme rozhovor, chystám sa do záhrady. Troška potrénovať,“ pridal s úsmevom Jozef Jankech.
Živió, pán tréner!
