Palackého ulica v Trenčíne je najživšia časť centra mesta

TRENČÍN. Ulica sa vyvíjala na západnej strane mestských hradieb, ktoré sa tiahli od opevnenia Hornej brány až po budovu bývalej židovskej školy. Pretože túto časť mesta ohrozovali ničivé záplavy, začali stavať v roku 1674 medzi hradbami mesta a Váhom dvojité opevnenie - tzv. palisády. Fragment pôvodného múru s dubovými kolmi je dnes, po úpravách komunikácie, začlenený do podchodu na Hasičskej ulici.

Väčší rozvoj nastal po povodni v roku 1813, keď mesto získalo viacero pozemkov, ktoré neskôr odpredalo. Po vybudovaní násypu železničnej trate, zabezpečujúceho aspoň čiastočnú protipovodňovú ochranu, začali koncom 80. rokov 19. storočia na severnej strane ulice vyrastať reprezentatívne budovy.

Južná strana, priliehajúca k mestským hradbám, sa vyvíjala postupne rozšírením zadných traktov domov na Mierovom námestí. Mešťania si v priebehu 18., ale hlavne 19. storočia nové vchody do domov zriaďovali priamo z Palackého ulice.

Menila názov

Ulica bola dlho vedená v daňových záznamoch magistrátu mesta ako predmestie. Na pláne parciel mesta Trenčín z roku 1868 je zakreslená ako Váhová ulica, neskôr sa volala Potočná - „Patak utca“ - podľa Kubranského potoka, ktorý pretekal v jej blízkosti. Od roku 1898 sa nazývala Maršovského ulica, na počesť významného šľachtického rodu. Po vzniku republiky až dodnes sa volá Palackého ulica.

Mladý František Palacký totiž v rokoch 1809-1812 v Trenčíne chodil do evanjelickej školy, kde ho učil Samuel Štúr, otec Ľudovíta.

Na Farskej ulici nocoval u kamaráta Bakoša aj v osudný august 1813, keď trenčianske predmestia zmietla obrovská povodeň, ktorá ho takmer pripravila o život. Keby sa ubytoval v hostinci, ktorý v noci zmietla voda, určite by zahynul. Na výšku vody upozorňuje pamätná tabula na múre pri vchode do Gymnázia piaristov.

Obytný dom trenčianskeho mešťana

Na konci ulice, na križovatke pri hoteli Elisabet, stojí dom s nárožným arkierom, postavený na starších základoch koncom 19. storočia. Honosná dvojposchodová budova patrila právnikovi doktorovi Henrikovi Franklovi. Pôvodne mal veľkú záhradu s altánkom, základy okrasného murovaného plotu obmývali vody Kubranského potoka.

V budove sídlila hudobná škola, dnes je tam poisťovňa. Susedný trojpodlažný štvorkrídlový nájomný obytný dom, postavený začiatkom 20. storočia, zbúrali, na jeho mieste je moderný parkový dom.

Palác rodiny Maršovských

Najhonosnejšou budovou ulice je bývalá rezidencia rodiny Maršovských, významného županského rodu, dnešné sídlo galérie. Ešte v roku 1868 boli na jej mieste záhrady tiahnuce sa až k brehom Váhu. Dom patril pôvodne židovskej rodine, ktorá prenajímala 9 nájomných bytov.

Nehnuteľnosť získal Eugen Maršovský s manželkou Adelou, rodenou Heinrichovou, v roku 1884. K rezidencii, ktorou sa snažil napodobniť vzory šľachtických sídiel, postupne pristavali maštaľ, sklad a kočiareň pre koče. Za domom bola rozsiahla okrasná záhrada. Eugen Maršovský bol županom v rokoch 1890-91.

Rekonštrukciou objektu sa zmenil užívateľ hodnotnej budovy - od roku 2001 je reprezentatívnym, trvalým sídlom Galérie Miloša Alexandra Bazovského. Rozsiahla obnova vrátila pseudobarokovej monumentálnej budove niekdajší lesk, reštaurátori si dali záležať na každom detaile výpravnej fasády, ktorá v minulosti spolu s veľkoryso riešeným dispozičným založením symbolizovala moc a bohatstvo stavebníka. Nad vchodom v strede fasády obnovili zlatený pôvodný erb rodu Maršovských.

Sídla úradníkov

Na ulici koncom 19. storočia sídlili viaceré inštitúcie štátnej správy rakúsko-uhorskej monarchie. V rožnom dome pri priechode na Hasičskú ulicu bol daňový úrad, po roku 1911 obchodná a priemyselná banka, donedávna tu bolo sídlo riaditeľstva spoločnosti COOP Jednota.

Dom dal postaviť v roku 1899 bohatý majiteľ bytčianskeho panstva a pivovaru Armin Popper, neskorší investor hotela Alžbeta ako nájomný dom, začas tam mala sklady prvá továreň na nábytok.

V protiklade k poschodovým reprezentatívnym budovám stojí vedľa Popperovho domu malá, nenápadná budova, donedávna sídlo Povodia Váhu. V prízemnom dome žil a pracoval drietomský rodák Max Stern. Postupne sa vypracoval na jedného z najvýznamnejších fotografov monarchie.

Zaujímavé budovy

Susedná poschodová budova, v súčasnosti po prestavbe slúžiaca ako penzión a reštaurácia, bol hotel Szikla, pomenovaný podľa majiteľa Jána Sziklu. Je to známy hostinec U Petríčka, neskôr Kominár. O pár domov ďalej bol hotel Scheibner, patril mestskému architektovi Leovi Kubinszkému, ktorý ho prenajímal.

Na opačnej strane ulice v areáli dnešného Gymnázia piaristov po prestavbe v roku 1914 dominoval architektonicky zaujímavý portál vchodu napojený na murovanú ohradu. Pre rastúci dopravný ruch ulice ho museli v roku 1956 zlikvidovať. Pribudla však obrovská betónová tribúna, využívaná na sviatočné prvé máje.

Po rozsiahlom požiari mesta v roku 1886 sprístupnili prestavbou hotela Zlatý Baran námestie s Maršovského ulicou, v roku 1921 pasáž zastavali kinom Bio Zora. Pôvodná funkcia bola obnovená až po nedávnej rekonštrukcii.

V súčasnosti sa čím ďalej tým viac z tejto ulice stáva platené parkovisko a na jej bohatú históriu sa zabúda.
(Spracované z materiálov Trenčianskeho múzea, RNDr. Jána Hanušina, 2. dielu monografie Trenčín.)