Iveta Grófová vo svojom celovečernom debute Až do mesta Aš zaznamenala pozitívne ohlasy u divákov i kritikov. Slovenská filmová akadémia ho vybrala, aby sa uchádzal o nomináciu na Oscara.
TRENČÍN. Trenčianska režisérka Iveta Grófová v rozhovore rozpráva o svojej ceste k úspechu i o ďalšom smerovaní vo filmárskom priemysle.
Aké boli vaše začiatky ? Vaša mama Terézia Grófová bola dlhé roky v Trenčianskom múzeu fotografkou, ovplyvnila i ona vaše smerovanie a vzťah k umeleckej tvorbe?
- Samozrejme, mama na mňa mala v detstve veľký vplyv. Po hodinách výtvarnej na ĽŠU som za ňou rada chodila do jej fotokomory v múzeu a pozorovala ju pri práci. Ako sa v červenom svetle vyvolávajú fotografie a potom sa sušia. Listovala som si časopisy s umeleckou fotografiou a rozprávala som mame čo sme na „výtvarke“ kreslili. Mám na to pekné spomienky.
Ste rodáčka z Trenčína. Aký máte vzťah k tomuto mestu?
- Po strednej škole som začala študovať v Bratislave a už som tam zostala žiť, logicky hlavne pre povolanie, aké mám. Do Trenčína chodím len občas za mamou, ale stále je to moje rodné mesto a zaujíma ma, čo sa v ňom deje.
Na VŠMU ste študovali najskôr animovanú a potom dokumentárnu tvorbu. Nebol následný prechod na úplne odlišný žáner pre vás ťažký?
- Naučila som sa remeslo pri animovanom aj dokumentárnom filme. Môžem sa preto slobodne hrať s formou a prekračovať hranice jednotlivých filmových druhov. Považujem to za skvelú pridanú hodnotu. Pri mojom hranom debute „Až do mesta Aš“ nájdete kombináciu dokumentárnych prvkov aj snovej animácie.
Počas štúdia ste natočili štyri krátkometrážne dokumentárne filmy a jeden animovaný. Ktorý bol pre vás dôležitejší?
- Za najdôležitejší považujem film Aspoň že tak. Je to obyčajná dokumentárna štúdia dedinského futbalového zápasu. Tento film som robila len tak pre radosť počas štúdia na katedre animovanej tvorby. Točila som to s kameramankou Vierkou Bačíkovou, ktorá so mnou potom točila takmer všetky ďalšie veci vrátane „Ašu.“ Za Aspoň že tak sme získali aj študentské ceny a ovplyvnilo to moje smerovanie k dokumentárnemu filmu.
Váš celovečerný debut Až do mesta Aš nemá až tak ďaleko od dokumentu. Ako táto sociálna dráma vznikala a čo je podľa vás na nej výnimočné?
- Až do mesta Aš je minimalistická, naratívne pritlmená sociálna dráma, v ktorej hrajú prakticky samí neherci. Je do veľkej miery inšpirovaná reálnymi prostrediami a modelovými osudmi gastarbeiteriek (cudzinky, dlhodobo pracujúce v hospodársky vyspelejšej krajine), pokúšajúcich sa v Aši zarobiť a niekedy skrátka iba prežiť. Bolo pre mňa dôležité čo najautentickejšie zachytiť motivácie dievčaťa z tohto prostredia k drsným životným rozhodnutiam, ktoré sa na povrchu môžu javiť ako nemorálne. Najprv som do Ašu dlho chodila na prieskum, vyberala som reálne prostredia, spoznávala ľudí a pripravovala sa na nakrúcanie dokumentárneho filmu. Postupne som do filmu získala autentických ľudí a natočila s nimi zopár čisto dokumentárnych obrazov, ktoré sú súčasťou filmu. S hlavnými ženskými postavami bol problém. Keď chcem nakrúcať film o dievčatách, ktoré pod vplyvom zlej sociálnej situácie postupne vymenia prácu vo fabrike za prácu v nočnom klube, tak zachádzam do takej oblasti života, o ktorej tie reálne ženy už nechcú, alebo nemôžu vypovedať otvorene a úprimne. Potrebovala som ísť do hĺbky a zároveň nájsť niekoho, na koho sa dá spoľahnúť. Do reálneho prostredia som sa preto rozhodla „nasadiť“ (ne)herečky, Silviu a Dorotku. Hrali svoju úlohu obyčajných dievčat, ktoré prišli za prácou a za šťastím až do mesta Aš. Tu vznikla príležitosť vykresliť príbeh paradoxne pravdivejšie ako pri čistom dokumente.
Je pravdou, že túto tému ste si vybrali z dôvodu osobnej negatívnej skúsenosti ?
- V Aši som sa ocitla náhodou ako 18-ročná, mala som tam brigádu v jednej z textiliek, ktorá je nasnímaná aj vo filme. V takom veku ma prostredie v Aši naozaj šokovalo a veľmi rýchlo som odtiaľ ušla späť domov k mame. Asi som sama potrebovala dostať odpovede na niektoré otázky, chcela som porozumieť tým životným okolnostiam, ktoré niektoré ženy dotlačia k rôznym sebadeštruktívnym životným rozhodnutiam, a preto som o tom o pár rokov neskôr začala točiť film.
Tento film ste úspešne prezentovali v Karlových Varoch v sekcii Na východ od Západu. Slovenská filmová akadémia ho dokonca spomedzi desiatich slovenských snímok vybrala, aby sa uchádzal o nomináciu na Oscara - najprestížnejšiu filmovú cenu na svete. Aké sú vaše dojmy z týchto úspechov ?
- Vznik tohto filmu sprevádzalo množstvo komplikácií, boli rôzne ťažké obdobia, keď som už ani neverila, že ho dokončím. To, že sa filmu dostalo toľko pozornosti, je pre mňa veľkým prekvapením a mám z toho, samozrejme, veľkú radosť. Dostal sa do súťažných sekcií na prestížne zahraničné festivaly, svoju púť začne v októbri na festivale v Londýne, v sekcii Debate, venovanej dielam so strhujúcim a prekvapivým obsahom, v ktorej je zaradený napríklad i Lov Thomasa Vinterberga. To je pre mňa naozaj veľká pocta.
Chceli by ste sa aj v budúcnosti venovať žánru sociálnej drámy s príchuťou naturalistického realizmu?
- Spolu s Marekom Leščákom už pripravujeme nový celovečerný hraný film podľa úspešného románu jednej mladej slovenskej autorky. Bude to civilne ladená dráma.
Ovplyvnili vašu tvorbu slávni dokumentaristi, tvorcovia animovaných príbehov, alebo významní režiséri celovečerných filmov ?
- Neviem, či sú to priamo vzory, ale, samozrejme, mám režisérov a filmy, ktoré sú mi blízke. Napadá mi napríklad Passerov film Intímne osvetlenie.
Váš úspech isto ovplyvní ľudí, ktorí by chceli ísť vo vašich šľapajach. Čo by ste im odkázali?
- Želám im, aby nepodľahli negativizmu a povrchnosti prostredia, v ktorom tvoríme, tešili sa z vlastnej kreativity a nebáli sa mať vlastný názor.
Uvidia vás diváci v dohľadnej dobe vo vašom rodnom meste ?
- Určite sa v najbližších mesiacoch v rámci klubovej kinodistribúcie dostane film Až do mesta Aš aj do Trenčína. Teším sa na diskusiu s divákmi po niektorom z premietaní.
