TRENČÍN. Londýn sa na dva týždne premenil na ľudské „mravenisko“ hýriace všetkými národnosťami, kultúrami a dýchajúce tradičným humorom, miestnymi zvykmi, fantastickou atmosférou a úžasnými výkonmi športovcov. Takto si spomína na návštevu Londýna Eva Tomašáková z Ilavy.
Čo vás motivovalo navštíviť Londýn v čase olympiády?
- Prvotným podnetom bola návšteva mojej dcéry, ktorá žije v Londýne a manželov nápad bolo zúčastniť sa aj olympiády, keďže sme mali cestu naplánovanú práve v čase jej konania. A, samozrejme, nebola som proti, veď žiadnej som sa ešte nezúčastnila. Poprosili sme dcéru, či by nezohnala lístky. A podarilo sa.
Olympiáda trvala od 27. júla do 12. augusta. Kedy ste tam boli?
- Na uvítacom a záverečnom ceremoniáli sme sa, žiaľ, nezúčastnili, zdržali sme sa len pár dní na začiatku. Veľmi sme si to užili a máme pekné spomienky.
Čo vás zaujalo najviac?
- Atmosféra, tá bola skutočne vynikajúca. Londýn doslova žil olympijskými hrami. Nemožno poprieť, že Briti sú patrioti. Všade boli rôzne druhy maskotov promenádujúcich sa na uliciach alebo lodiach, britské vlajky zavesené na oknách budov, znázornené olympijské disciplíny na chodníkoch či iné predmety, symbolizujúce Londýn. Páčilo sa mi, že v každej reštaurácii, „pube“ boli obrazovky. Prakticky na každom rohu sme mohli vidieť priame prenosy. Dokonca sme navštívili aj slovenskú reštauráciu so slovenským pivom a jedlom. Bolo veľmi milé a príjemné stretnúť na jednom mieste toľko Slovákov.
Ako vnímali prítomnosť toľkých ľudí, cudzincov, miestni Londýnčania?
- Domáci boli skutočne veľmi milí, ústretoví a srdeční. Z môjho pohľadu boli všetci ako jeden celok. Zo všetkých bola cítiť radosť a spokojnosť. Rovnako sa z úžasnej atmosféry tešili miestni ako aj cudzinci. Jedných aj druhých olympiáda spojila.
Aká bola atmosféra v centre diania, priamo na olympijskom štadióne?
- Olympijský štadión bol zaplnený masou ľudí, ktorá sa snažila čo najrýchlejšie dostať do centra diania. Všade bolo veľa nadšencov, ktorí sa nevedeli dočkať výkonov svojich obľúbencov. Keď sme sa dostali dnu, mysleli sme si, že budeme ešte hodinu blúdiť, ale hneď sa nás ujalo veľa dobrovoľníkov, ktorí nás naviedli správnym smerom.
Vraj ich tam pracovalo až sedemdesiattisíc... Mohlo to tak byť?
- Áno, to je pravda. Nebyť dobrovoľníkov, samotná organizácia by určite nebola na takej úrovni ako bola. Boli skutočne veľmi ochotní, vždy pripravení pomôcť, keď sme sa nevedeli zorientovať v tej mase ľudí. A predovšetkým, vždy v dobrej nálade.
Ktoré športové súboje ste si nenechali ujsť? Ktorých športovcov ste prišli podporiť?
- Manžel je fanúšikom futbalu, takže sme išli na jeden z úvodných zápasov Kórea – Gabun. Hoci počas zápasu nepadol ani jeden gól, boli sme nadšení už len zo samotnej atmosféry, ktorá nás strhla. Dokonca sme sa pripojili, keď dav začal skandovať a robiť „vlny“. Chcela som sa ísť pozrieť na veslovanie a tiež som chcela podporiť aj Petra Sagana, ktorý je zhodou okolností spolužiakov syn. Nanešťastie, nemali sme možnosť vidieť ho a povzbudiť naživo, vzhľadom na diaľku a nedostatok času, keďže sme chceli stihnúť aj iné veci.
Keby ste mali popísať najemotívnejší zážitok, ktorý by to bol?
- Nepochybne to je spomínaný futbalový zápas. Prvý raz sme zažili takú neopísateľnú futbalovú atmosféru na takom významnom anglickom štadióne ako je Wembly. Bolo to nezabudnuteľné.
Hovoríte o samých príjemných zážitkoch a emóciách. No spomeniete si aj na nejaký nepríjemný moment?
- Spomínam si na jeden moment, ktorý nás nepríjemne prekvapil. Keď sme sa chceli dostať do Slovenského domu, pri vchode stáli príslušníci cudzej národnosti, ktorí nás odmietli pustiť dnu, a to aj napriek tomu, že sme mali slovenské pasy, ktorými sme sa preukázali, že sme skutočne slovenskí občania. Je to paradox, pretože Londýn nás cudzincov vítal a Slovenský dom nás odmietol vpustiť dnu.
Autor: Michaela Gazdíková
