Predtým, ako aj v tomto roku položím kyticu kvetov k pomníku partizánov na vrchu Roh, sa mi v spomienkach vynárajú zážitky nás, vojnových detí, ktoré sme prežívali v lete a v jeseni pred 68 rokmi.
DOLNÉ SRNIE. V auguste 1944 v našej dedine končili mlatobné práce, mláťačky sa sťahovali do stodôl a „výžinkári“ si odvážali domov naturálne odmeny v obilných vreciach. Nám – šarvancom - ubiehali posledné bezstarostné dni hravého detstva na záhumní môjho kamaráta Milana Šimovca a skončili sa 1. septembra, keď sme sa stali prvákmi. Zasadli sme do lavíc v triede starej školy s typickou vôňou olejom napustenej takmer práchnivej drevenej dlážky.
Z potoka, tečúceho tesne vedľa prízemnej školskej budovy, sa ozývalo krákanie žiab a občas cez diery v kamenných základoch sa niektorá objavila priamo v triede počas vyučovania. Vždy spôsobila neuveriteľný strach a výskanie mladej učiteľky a nám radosť z jej návštevy.
Líhali a vstávali sme so strachom
Zakrátko však nášmu vzdelávaniu odzvonilo a celé dni sme opäť trávili doma. No nebolo to tak ako predtým, práve naopak. Líhali a vstávali sme so strachom.
Totiž vypuklo Slovenské národné povstanie, otec zrazu nechodil domov pravidelne a z rozhovorov rodičov som vycítil strach, najmä u mamy, z každého nového dňa. Dozvedel som sa, že gestapo zobralo môjho krstného otca do žalára v Ilave.
Do dediny prišli pre nás neznámi vojaci na autách, obrnených transportéroch, tankoch. Jeden z nich nám pri dome narazil do kmeňa orecha a strhol z neho kôru - oholený orech tam ešte dlho stál ako pamiatka na Nemcov. Vojaci sa nasťahovali do starej i novej školy aj k nám domov.
U nás boli ubytovaní traja starší Nemci, správali sa priateľsky a zo mňa urobili poslíka - každý podvečer s ešusmi (poľnými miskami) som im chodil „fasovať“ večeru do poľnej kuchyne umiestnenej vo dvore starej školy. Obsluhoval som ich s radosťou, lebo vždy od kuchárov sa mi dostala odmena vo forme sladkých kociek vojenskej kávy. To bola vtedy náramná pochúťka
Počas jesenných dní zdržiaval som sa na konci záhrady, odkiaľ bol dobrý výhľad na vojakov, cvičiacich na kopci zvanom Háj. Neskôr počas zimy v roku 1944 každé ráno som sa priplietol k otcovi a chodieval som s ním do Pavelkech járku a Dubiny (lesíka v lokalite Doliny), kde chlapi z dediny kopali Nemcom bunkre do svahov. Keďže vo svahu dubinského lesa boli zväčša veľké skaly - žula, bolo ich treba náložami dynamitu rozstreľovať.
Vždy po odstrele sme my, chlapčiská, zbierali rôznofarebné drôty (elektrické vodiče - zápalné šnúry k náložiam). A pokým otcovia vyvážali na fúrikoch (táčkach a tragačoch) rozdrvené kamene z vykopaných jám a tunelových chodieb, my sme šantili po kopách brvien, hranolov a silných fošien, ktorými upevňovali steny a stropy bunkrov. Bol som s otcom aj na niekoľkých „oddzedzinských“ ako sa nazývalo povinné kopanie hlbokých protitankových zákopov a betónovanie štvorcových zátarasov so strieľňami v blízkosti hlavnej cesty medzi Novým Mestom nad Váhom a Dolným Srním a tiež pred Moravským Lieskovým.
Začal som chápať, čo je vojna
Čoraz častejšie sme otáčali hlavy k nebu a sledovali veľké zväzy spojeneckých bombardovacích lietadiel smerujúcich na západ. V tom čase už som začal plnšie chápať, že je vojna. Počúval som doma i na ulici správy o mŕtvych partizánoch ale i Nemcoch, ktorých som ráno videl a večer ich už nebolo.
Stratu vojnových kamarátov prezrádzali skormútené smutné tváre plné neistoty, či sa po ďalších výpadoch proti partizánom aj oni ešte vrátia živí. Napriek všetkému vedeli sme sa tešiť z nájdených strieborných staniolových prúžkov, ktoré vo veľkých množstvách vyhadzovali z prelietajúcich lietadiel na rušenie rádiolokačných staníc nepriateľa. Tieto blýskajúce sa prúžky ešte dlho bývali ozdobou vianočných stromkov.
Raz prišiel otec domov z práce na stavbe hydroelektrárne v Novom Meste a rozprával, ako videl letecký súboj nad bošáckymi horami. Nemecké stíhačky napadli zaostávajúci americký bombardér a v dôsledku zásahov zo stroja postupne odpadávali horiace časti. Pri jeho klesaní k zemi ešte stačili z kabín povyskakovať členovia posádky.
Po otvorení padákov však piloti nemeckých stíhačiek ich vo vzduchu guľometmi rozstrieľali. Obyvatelia Novej Bošáce im na miestnom cintoríne po skončení vojny postavili pomník so zachovalou vrtuľou z bombardéra.
Tú však zlodej „zberateľ“ ukradol a následne ju ponúkal na internete. Medzi obeťami boli aj dvaja bratia a ich hrob po skončení vojny navštívili rodičia z Ameriky.
Do školy sme sa vrátili až po oslobodení, avšak skrátený prvý ročník ľudovej školy sme úspešne zvládli. Aby ďalšie deti už nemuseli prežívať hrôzy, ktoré okúsila súčasná generácia sedemdesiatnikov a starších, treba si pripomínať odvahu a hrdinstvá tých, ktorí sa pričinili o porážku fašistického besnenia.
Autor: Milan Bušo
