Pre pokračovateľov v remeslách predkov je to už iba koníček popri zamestnaní. Vyžiť z tejto práce by nedokázali.
STARÁ TURÁ. Vyše šesťdesiat remeselníkov predstavilo prácu našich predchodcov a svoje výrobky v centre mesta 10. augusta. V ponuke nechýbali ani výšivky, čipky, drevené hračky i domáce syry.
Vlaky, zvieratá, ale i kamióny a formule z dreva pútali pohľady návštevníkov. Rezbára Milana Pokojného z Pezinka trápi, že väčšina detí je už závislá na hračkách z umeliny a počítačoch. Svojimi výtvormi sa ich snaží vrátiť do tradičnej ríše fantázie.
„Drevené hračky kupujú najmä ekologicky zmýšľajúci mladí rodičia. V západných krajinách zaznamenávajú tieto hračky návrat, my sa to ešte iba učíme,“ povedal. Vyše dvadsať rokov vyrába hračky z javora, amerického orecha, agátu, jaseňa, mahagónu i meranti až z Indočíny.
„Malé deti zaujímajú najviac drevené hračky, ktorých výroba je náročná a preto sú najdrahšie. Tie si v dobe krízy môže máloktorý rodič dovoliť,“ povedal Pokojný. Rezbárska práca je pre neho koníčkom. „Mám ešte jednu prácu. Týmto by som sa neuživil. Dnes sú ľudia na korunu opatrní,“ dodal.
Liečivé bylinky vyhľadávajú aj zvieratá
Vrecúška plné liečivých byliniek priniesla na remeselnícky jarmok Anna Kopáčová z Vrbového. „Bylinkárka bola už moja babička. Niektoré byliny pestujem doma, ale väčšinu chodím hľadať do prírody,“ rozhovorila sa. Mnohé veci sa naučila od predchodcov, neustále študuje aj odbornú literatúru. Vďaka svojim vedomostiach dokáže nájsť rastliny, ktoré pomáhajú pri liečbe cievnych i onkologických ochorení, ale i pri vyčerpaní.
„Ľuďom v neustálom strese by som odporučila dobrú myseľ, medovku, valeriánu alebo trezalku,“ poradila bylinkárka. Podľa jej slov sú dobrými odborníkmi aj zvieratá. Nájdu a konzumujú byliny, ktoré ich liečia. Správny bylinkár miesta svojho „lovu“ nikdy neprezradí. „Slamiha piesočná sa v našom kraji hľadá veľmi ťažko. Našla som iba jediné miesto, kam už desať rokov chodím. Chamtivec by ho vytrhaním celých koreňov mohol zničiť,“ vysvetlila.
Kováč si so sebou priviedol aj mladého tovariša
Horúci oheň v ohnisku a žeravé železo opantalo Rudolfa Škriečku z Vaďoviec. Kováčskym remeslom nadviazal na prácu svojho deda. „Vyrábam umelecké predmety, ale aj veci pre hospodárov zo železa. Motyky, sekery, krompáče potrebujú ľudia aj dnes,“ prezradil kováč Rudo. Viac ho však láka výroba svietnikov a okrasných mriežok, kde môže využiť vlastnú fantáziu.
Práca kováča je jedným z mála remesiel, ktoré majstrovi postačia na živobytie aj dnes. Neustále dýchanie horúceho vzduchu i dym však zdraviu príliš neprospieva. „Na zdraví je to poznať. Ale v dielni mám komín a odsávanie, ktorým sa chránim,“ ubezpečil Škriečka. Tomu už päť rokov pravidelne pomáha desaťročný Jožko Durec. „Pradedo bol kováč, v budúcnosti ním budem aj ja. Teším sa na svoje prvé výrobky,“ usmial sa počas dúchania ohňa.
Rezbárom je už od svojho detstva
Drevené lyžice, vidličky, haluškárne i lopáriky vyrobí Staroturan Miroslav Medňanský na počkanie. „Ženy majú záujem najmä o varešky, ale záujem o výrobky klesá. Konkurencia prišla z Poľska. Navyše poplatky na jarmokoch sú dosť vysoké a cestovať sa už neoplatí,“ posťažoval sa. Rezbárčine sa podučil pri svojom otcovi.
Napriek tomu, že ho remeslo uživiť nedokáže, popri svojej práci mu zostal verný. „Otec nosil varešky z hôr na chrbáte, s mamou som potom chodil na Radvanský jarmok do Banskej Bystrice,“ zaspomínal si na detské začiatky. Kuchynské potreby vyrába najmä z bukového dreva, na kvalitnejšie veci používa slivkové.
Najkomplikovanejšie je vyrobiť dierové varechy, pracné sú aj lyžice. Zabrať dostanú aj ruky. „Chytili zásahy už aj od sekerky, porezanie je bežné. Na chirurgii som však, našťastie, ešte neskončil,“ usmial sa vareškár.
