BECKOV. Publikum z celého Slovenska ich milovalo a oni ho navždy opustili v rovnakom roku. Mariána Kochanského (1955 – 2006) zo skupiny Lojzo a Dušana Hergotta (1959 – 2006) zo Senzusu nebolo ľahké na pódiu vystriedať. František Mikurčík (spev, kontrabas) z kapely Lojzo a Robert Mrva (spev, bicie) z kapely Senzus sa o to pokúsili. Pre nich a ani pre publikum to však jednoduché nebolo. Obaja potvrdili, že nahradiť zosnulých lídrov kapiel je takmer nemožné.
Speváci a ťahúni Lojza a Senzusu zomreli v roku 2006, kapely existujú dodnes. Nerozmýšľali ste vtedy o ukončení kariéry?
František Mikurčík (Lojzo): Bola to veľká rana. Keď líder a skladateľ Maroš Kochanský zomrel a s ním aj duša kapely, povedali sme si, že ďalej hrať nebudeme. Potom sa mu však na centrálnom trhovisku odhaľovala pamätná plaketa. Vtedy sme tam zahrali. Museli sme zohnať aj harmonikára. Na nátlak priateľov, fanúšikov a Marošovho syna sme po jeden a pol roku opäť začali hrať.
Robert Mrva (Senzus): V tej chvíli sa zvažovalo všeličo. Určite sa v prvom momente rozmýšľalo aj nad ukončením činnosti. Na druhej strane bolo tam zazmluvnených množstvo koncertov, ktoré bolo treba odohrať.
Za aký čas po takejto ťažkej strate sa stým dokáže kapela aspoň sčasti vyrovnať?
F. M.: Bolo to ťažké obdobie. S tým sa človek nikdy nezmieri. V živote sa to stáva, ale vysporiadať sa s tým dá iba ťažko. Nehrali sme rok a pol a nevyrovnali sme sa s tým doteraz. R. M.: Do koľají sa skupina dostávala rok. Už po dvoch týždňoch sme však museli odohrať koncert uprostred plesovej sezóny.
Zrazu treba nájsť človeka, ktorý samástať nástupcom obľúbeného speváka. Rola bola prisúdená vám.
F. M.: S Marošom som spieval vyše dvadsať rokov, tie pesničky som, samozrejme, poznal. Ja som mu spieval vždy druhý hlas. Problémom bolo nahradiť jeho chýbajúci hlas. Repertoár ostal postavený na jeho pesničkách. Potom sme vydali album jeho skladieb, ktoré nestačil nahrať. Sú tam už aj skladby iných autorov.
R. M.: So Senzusom som sa poznal už v minulosti, hral som v kapele podobného razenia. Kapela sa rozpadla a ja som bol na voľnej nohe. Dokopy nás dal náš spoločný priateľ country hudobník Dušan Barczi. Zavolal som Paľovi Peschlovi, či má Senzus záujem o bubeníka. Dohodli sme si stretnutie, vyskúšali zopár pesničiek. Ja som sa v tom žánri pohyboval už predtým, bolo treba skladby iba docivičiť.
Postaviť sa na prvý koncert v roli „náhradníka“ zosnulého interpreta nie je jednoduchá záležitosť.
F. M.: Maroš sa nedá nahradiť. Prvé koncerty boli dosť ťažké. Hrali sme v Kremnici na Kremnických gagoch, kde bola taká naša domovská scéna. Ľudia nás tam poznali, chodievali sme tam každý rok. Keď sme tam prišli hrať bez Maroša, tak to bol veľmi ťažký koncert. Museli sme sa tým prehrýzť. Ľudia sa určite pýtali, aké to bude.
R. M.: Je to nepríjemná vec, lebo ľudia porovnávajú. Prvý koncert bol na plese motoristov. Dušana Hergotta sa mi dodnes nepodarilo nahradiť. Ani som sa o to nesnažil, pretože sa to nedá. Slovo nahradiť nie je správne, podstatnejšie je pokračovanie. A to sa nám podarilo. Nikdy nebudeme ľudí presviedčať, že ja som Hergott, pretože Hergott nikdy nebudem. Dušan mal vyššie položený hlas a niektoré tóniny sme museli upravovať.
Pocítila kapela stratu popularity po úmrtí jej obľúbeného lídra?
F. M.: My už sa nechystáme zaútočiť na prvé priečky hitparád. Hráme pre tých, ktorí majú našu kapelu, naše texty a náš sound radi. Pokiaľ budú ľudia na koncerty chodiť, tak budeme radi koncertovať aj my. Marošove pesničky spievame veľmi radi, na tom sme vyrástli. Ich hodnota je v tom, že sú to neokukané originály a skvelé nápady.
R. M.: Niektorí to zobrali, niektorí to nezobrali. Sú dva tábory ľudí. Prvý tábor hovorí, že bez Hergotta to nie je už ono a tým druhým sa to páči. Vedia, že je to iné, ale sú radi a spokojní, že pokračujeme. Pár fanúšikov sme stratili, pár sme zase získali. Ja to nedokážem takto posúdiť.
