NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Vybrala sa do štátu s veľmi vysokým stupňom rizika infekčných chorôb. Denne sa stretávala s množstvom HIV pozitívnych ľudí i s pacientami, u ktorých sa AIDS naplno rozvinul. Týfus, malária, spavá nemoc, malomocenstvo, tuberkulóza, ťažké typy žltačiek, hnačky, kožné a parazitárne ochorenia i podvýživa tam boli také bežné, ako u nás chrípka či prechladnutie.
Denne sa stretávala s tropickými chorobami
Tisícky kilometrov letu a príchod do krajiny, ktorú rozdelili dve občianske vojny s miliónmi mŕtvych. Lenka zakotvila v oblasti s jedinou nemocnicou s neustálou prítomnosťou lekárov v tridsaťtisícovom meste Mapuordit.
V nemocnici Mary Immaculate Hospital sa vykonávajú aj chirurgické zákroky. Napriek päťdesiatstupňovým horúčavám je tu klimatizácia neznáma. „Jediným zdrojom energie v nemocnici boli solárne panely. Keď začalo pršať, nastali problémy s elektrikou,“ spomína. Pred príchodom do krajiny čakala ešte horšiu situáciu. Prekvapila ju relatívne dobrá dostupnosť liekov i operačná sála.
„Veľmi veľa nového som tu zistila o tropických chorobách. Pre domácich lekárov som bola zase prínosom najmä v moderných postupoch liečby. Bol to prínos pre obe strany,“ začína rozprávanie po príchode z Južného Sudánu.
Chcela vyskúšať liečenie v ťažkých podmienkach
Do Afriky ju zaviedla túžba liečiť a pomáhať ľuďom v pre nás nepredstaviteľných podmienkach. „Mám rada dobrodružstvo. Chcela som vidieť, ako funguje medicína bez modernej techniky a prístrojov. Túžila som získať nové skúsenosti,“ vysvetľuje dôvod svojej cesty.
O možnosti vycestovať do Afriky sa dozvedela od primárky detského oddelenia v Poprade. Rodičia sa báli a dlho neverili, že ich dcéra by napokon do rizikovej krajiny odcestovala. Pred odletom absolvovala povinné očkovania.
„Po prílete ma domáci personál prijal dobre. V osadách však niektoré deti prvý raz uvideli belošku a začali plakať. Niektoré sa ma báli, iné sa smiali,“ usmiala sa lekárka. Keď si deti na bielu pokožku zvykli, boli zvedavé a pýtali sa aj na našu krajinu.
Nemocnica so sedemdesiatimi zamestnancami a vyše stovkou lôžok existuje od roku 2002. Príslušníci domorodých kmeňov idú na vyšetrenia pešo desiatky kilometrov celé dni i týždne. Mnohé z budov majú slamené strechy, do izieb sa zatúla aj pes.
„V nemocnici je niekoľko oddelení, chirurgický pavilón, detské oddelenie a HIV centrum. Röntgen tam však stále nemajú. Ten je vo vojenskej nemocnici vzdialenej tristo kilometrov,“ hovorí lekárka.
Ročne ošetria okolo tridsaťtisíc pacientov, priemerne tu uskutočnia osemnásť operácií za týždeň. Hoci je v nemocnici aj pôrodnica, ženy ju takmer nevyužívajú a rodia doma. Testy na maláriu a vírus HIV sú tu však na dennom poriadku. „Lieky pre deti sa dovážajú najmä z Kene a Ugandy, museli sme ich šetriť a používať ich vo vážnych prípadoch. Výnimočnými nie sú ani krádeže liekov,“ pokračuje detská doktorka.
Úmrtia detí na maláriu neberú tragicky
Pohľad na deti s maláriou, ktoré sa do nemocnice po niekoľkodňovej ceste dostávali už v bezvedomí, bol pre lekárku najťažší. Mnohé z nich v nemocnici zomierali. „Keď sa malária začne liečiť včas, je jej liečba veľmi účinná. U detí sa však choroba rýchlo rozvíja a mnohé z nich sa do nemocnice dostávali v jej vysokom štádiu,“ spomína. Na Slovensku je úmrtie dieťaťa tragédiou, v Južnom Sudáne sú zomierajúce deti sprievodným javom ich každodenného života. Hodnota detského života je tu iná. „Na prvom mieste je muž, potom majetok a kravy, potom nasleduje manželka. Až niekde na konci je dieťa,“ vysvetľuje lekárka.
Mnohé z detí potrebujú dostať krvnú transfúziu, čo je v týchto končinách problém. Domorodci si myslia, že keď darujú krv, nikdy sa im už v tele nedoplní a oslabia sa tak na celý život. Deťom darujú krv väčšinou iba rodičia a blízki príbuzní.
Pacienti s HIV a AIDS väčšinou odmietajú liečbu
V nerozdelenom Sudáne bolo už pred desiatimi rokmi vyše štyristotisíc ľudí nakazených vírusom HIV. Nevyliečiteľnému ochoreniu podľahlo ročne viac ako desaťtisíc ľudí.
„Pacienti väčšinou odmietajú brať lieky na AIDS a podstúpiť liečbu. Do nemocnice chodia často až v posledných štádiách choroby s rôznymi komplikáciami a veľa ľudí rýchlo umiera,“ hovorí lekárka. Medzi nakazenými je približne rovnaké množstvo mužov i žien, ale aj veľa malých detí. Jednou z príčin je polygamia a striedanie partneriek, s ktorými muž v manželstve žije.
„Domorodci sa nakazia aj pri tvorbe rôznych zárezov do pokožky kontaminovanými predmetmi. Takto často infikujú aj deti,“ pokračuje. AIDS a hepatitídy sú u mladých ľudí najčastejším dôvodom smrti.
Južný Sudán vyhlásil samostatnosť po tragickej občianskej vojne (1983-2005) až v roku 2011. Jeho obyvatelia žijú v nepredstaviteľnej biede a kto sa dožije vysokého veku, je takmer raritou. „Domorodci nie sú zlí, ale pôsobia tvrdo a odmerane. Nepoužívajú žiadne zdvorilostné frázy a ich prejav je drsný. Sú leniví,“ popisuje lekárka mentalitu obyvateľstva.
Muži sú síce zaujímaví, ale dosť neokrôchaní a slovo džentlmen je pre nich neznáme. Romantická láska v tejto krajine nehrozí a svadba je záležitosť rodičov. Rozhodujúcim pre výber partnera je množstvo kráv a bohatstvo.
Pravidlo oko za oko, zub za zub tu stále platí. Možno aj preto sa nesmú v tejto oblasti používať strelné zbrane. Kto zákony poruší, skončí vo väzení, ktoré v meste nahrádza plechová maringotka. Tu končia aj spory o kravy.
„Veľké rozdiely sú aj vo vzdelanosti. Tí, čo chodili do školy, vedia po anglicky, s domorodcami sa dá dohodnúť iba s tlmočníkom.“
Obavy z domorodej stravy postupne odbúrala
Novomestská lekárka hneď po príchode zacítila neustály zápach spôsobený absenciou sociálnych zariadení. Stravovať sa v krajine, kde je splachovací záchod obrovskou raritou a ľudia svoje potreby vykonávajú kdekoľvek, je veľkým rizikom. „Zo začiatku som jedávala iba fazuľu. Mäso som sa bála jesť, pretože tam nie je hygienicky skladované,“ komentuje. Postupne jej však mäso chýbalo a začala si ho aj kupovať. Získať sa dalo iba vo väčších mestách. Od miestnych brala kozie mäso a sliepky.
„V Afrike jedávajú asi všetko okrem hyeny. Tá má vraj odporné mäso. Dokážu pojesť hmyz, pavúky i hady,“ skonštatovala Lenka.
Na Vianoce jedla juhosudánsku pochúťku z kukuričnej múky. Doteraz však nechápe, čo môže na kaši bez akejkoľvek chuti domácim chutiť.
Lenke sa, našťastie, vážne choroby vyhli. „Nemala som ani maláriu. Počas celého pobytu som brala lieky - antimalariká s vysokou účinnosťou. Na sebe som zažila iba bežné črevné infekcie, ktorými si prejde asi každý,“ hovorí.
Okamžite po príchode na Slovensko sa podrobila odborným lekárskym vyšetreniam a testom. „Z Afriky som si nepriniesla žiadne ochorenie. Snažila som sa dávať si pozor. Strachu z nejakej nákazy som sa snažila nepodliehať. Najväčším rizikom sú asi chirurgické zákroky, kde sa stačí počas nich porezať a po kontakte s krvou chorého môže vzniknúť veľký problém,“ dodáva na záver detská lekárka Lenka Fülöpová.
Napriek biede a hrozbám nebezpečných infekčných chorôb je rozhodnutá sa na najhorúcejší kontinent našej planéty opäť vrátiť a v liečení domorodcov pokračovať.
