NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Fotografie rodáka z Trenčína zavedú návštevníka expozície v rámci projektu Dialóg s planétou do najexotickejších miest našej zemegule. Nechýbajú medzi nimi ani zábery posledných prírodných kmeňov Afriky, ťažko preniknuteľnej džungle i oboch zemských pólov.
Výstavu spestrujú aj predmety z ďalekých výprav slávneho tvorcu - kamenné nože z Novej Guiney, masajský nôž, nádoba na tibetské pivo i drevené sochy a plastiky.
Autor približuje čaro našej planéty
Na Barabášových momentkách sa do objektívu pozerá žena z kmeňa Mursi v Etiópii oblečená do kože z dobytku, ktorá by pytača stála osem kráv. Zachytil aj angolské prírodné kmene. „Kmene na hraniciach s Namíbiou žijú v osadách, kde nezavíta biely človek. Sú to ľudia, ktorí okrem dobytka, tekvicových nádob a deky na spanie už nič nevlastnia,“ tvrdí Barabáš. Panenská príroda je motívom aj na fotografiách z najväčšieho tropického ostrova sveta Nová Guinea.
V neprívetivých močiaroch tu ľudia žijú vysoko na stromoch v primitívnych podmienkach tak, ako v dobe kamennej. „V príbytku na strome spia ľudia aj prasiatka. Dievčatá majú na hlavách čelenky z potkaních chvostíkov. Ľudia tu nič nevlastnia a tým pádom si nezávidia. Okrem detí, z ktorých každé druhé zomrie na maláriu,“ popisuje autor svoje fotografie.
Z horúcich trópov rovno do ľadovej Antarktídy
Priamo z Afriky zavedú Barabášove snímky návštevníka na južný pól, ktorý fotografoval pri teplote päťdesiat stupňov pod nulou na kilometrovej vrstve ľadu. „Neviete, čo od neho očakávať. Všade, kam oči dovidia, je nedozerná biela púšť. Najťažšie je každé ráno vyjsť z bezpečia stanu a vydať sa na dlhý pochod do neznáma,“ pripomína autor záberov.
Na zábere z ďalekého Bhutánu domáci obdivujú Barabášovu kameru, na inom je africká dievčina, ktorá má polonahé telo natreté červenou farbou. „Dlhší pobyt pri kmeňoch umožní stať sa súčasťou ich života. Spoznávate aj ich plač pri úmrtí najbližšieho člena rodiny a uvedomíte si ich úctu k všetkým dospelým,“ vyznáva sa Barabáš.
Barabáša nikdy nezaujímali kmene, ktoré si za fotografovanie alebo natáčanie nechávali platiť. „Zaujímajú ma ľudia, ktorým je jedno, či máte alebo nemáte foťák a berú vás ako pocestného, ktorého prichýlia. Tak som sa cítil na mnohých miestach Afriky či Ázie. Mojim zvykom je prvé dni im fotoaparát vôbec neukazovať,“ hovorí Barabáš. Lásku k prírode a objavovaniu neznámych miest v ňom vyvolali knihy Jaroslava Foglara a najmä obľúbené Rychlé šípy.
Keď odíde s batohom medzi ľudí, ktorí absolútne nič nemajú, je šťastný a spokojný. „Keď sa potom vrátim, usmievam sa mesiac - dva na všetkých ľudí a nechápem, ako môžu byť smutní a zamračení alebo sa na niečo hnevajú,“ usmial sa cestovateľ.
Fotoaparát chráni vlastnými ponožkami
Ani do najextrémnejších končín planéty nechodí Barabáš so špeciálnymi obalmi na prístroje. „Stačia mi obyčajné mikroténové sáčky, aby som dostal vlhkosť z fotoaparátu. Najhorší je veľký rozdiel teplôt, fotograf sa s tým musí vysporiadať. Objektívy často balím aj do ponožiek, veci mám zabalené i v toaletnom papieri. Púzdra nenosím, sú ťažké,“ pokračuje.
Miluje fotografovanie vo večne zamrznutej krajine v Zemi kráľovnej Maud v Antarktíde, ale aj čarovné priestory Vysokých Tatier. „Teraz sme boli v jednom angolskom kmeni, kde boli takí úžasní ľudia, že tam bola radosť byť,“ dodal Barabáš, ktorý v Novom Meste predstavil aj svoj najnovší film Pygmejovia - deti džungle.M
