Článok pokračuje pod video reklamou
TRENČÍN. V gotteborgskej hale Scandinavium slovenskí hokejoví reprezentanti zdvíhali nad hlavy trofej majstrov sveta. Členom zlatého tímu bola aj dlhoročná opora reprezentácie a trenčiansky odchovanec Miroslav Hlinka. Spýtali sme sa ho nielen na to, ako si spomína na zlatý šampionát, ale aj na to, ako vidí šance našich hokejistov práve bojujúcich o úspech na majstrovstvách sveta.
Neboli favoritmi
Na šampionát konajúci sa v roku 2002 vo Švédsku necestovali slovenskí hokejisti v roli favorita. Výsledky v úvodných zápasoch taktiež nenasvedčovali tomu, že by malo ísť o turnaj ovenčený medailovým úspechom. Po vydretom víťazstve v druhomzápase šampionátu s Ukrajinou prišla následne prehra s fínskymi hokejistami. Napriek nepresvedčivému úvodu dokráčali Slováci až k titulu. „Vždy si na to spomeniem s radosťou. Je to síce desať rokov, ale na taký veľký úspech, myslím, nikto nezabudne. Niektoré momenty mi z hlavy vyleteli, ale inak si to doslova podrobne pamätám,“ spomína si Hlinka.
Zlom nastal po zápase s Kanadou
Hlinka patril nielen k hráčom, ktorí výdatne prispievali k produktivite mužstva, ale zaradil sa aj k najúspešnejším hráčom celého šampionátu na vhadzovaniach. Situáciu pred odjazdom, keď hráčov neťažili medailové očakávania, vnímal ako výhodu. „Myslím, že pozícia, kedy sa od nás až tak veľa nečakalo, bola pre nás prospešná. Neboli sme pod prílišným tlakom. Do mužstva postupne prichádzali chalani z NHL, prišiel Peťo Bondra, Žigo Pálffy. Zlom prišiel po víťaznom štvrťfinále s Kanadou, myslím, že po ňom bolo jasné, že sme medailové mužstvo,“ tvrdí.
Silný kolektív, výborná partia
Slovenská reprezentácia sa v útoku opierala o zvučné mená z NHL, no podľa Hlinku dôležitým bol najmä silný kolektív. „Boli sme výborná partia, kamaráti, a to sa odzrkadľovalo aj na ľade. Jasne sa to ukázalo napríklad v semifinále so Švédskom. Bojovali sme jeden za druhého,“ hovorí Hlinka. Bývalý reprezentant pozorne sleduje aj počínanie našich hokejistov na práve prebiehajúcom šampionáte.
V ich situácií vidí podobnosť s tou spred desiatich rokov a úspech nepovažuje za nereálny. „Chalani odišli potichu, nikto od nich nič veľké nečaká. Myslím si však, že je lepšie potichu odísť a nahlas sa vrátiť. Po rokoch, kedy boli očakávania značné a chalani sa vracali so zvesenými hlavami, je práve tento rok šanca, aby doviezli pokojne aj medailu,“ tvrdí na záver držiteľ kompletnej zbierky cenných kovov zo svetových šampionátov.
