Štyria nevidiaci zápasili s prekážkami v piatich slovenských mestách len spomocou vodiacich psov a nahrávky v diktafóne. Ich poslednou zastávkou bol Trenčín.
TRENČÍN. Štvorica odvážnych cestovateľov putovala po Slovensku. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, keby títo ľudia neboli nevidiaci. Eva Barániková, Andrea Kujovičová, Róbert Cielontko a Juraj Práger si na vlastnej koži vyskúšali, čo všetko dokážu sami bez vidiaceho sprievodcu.
„Projekt Nevidím, ale na Slovensku sa nestratím je svetový unikát a nikde sa ešte nestalo, že by nevidiacich vypravili na takúto cestu len na základe inštrukcií a s vodiacimi psami. Nevidiacim držíme palce a skláňame sa pred ich odvahou,“ povedala na začiatku projektu Jarmila Virágová, riaditeľka Výcvikovej školy pre vodiacich psov z Únie nevidiacich a slabozralých Slovenska.
Zo stanice na Palackého ulicu a do parku
Po Košiciach, Poprade, Liptovskom Mikuláši a Žiline, dorazili koncom týždňa aj do Trenčína. Ich úlohou bolo dostať sa zo stanice do Hotela Grand na Palackého ulici a večer potom naspäť do reštaurácie Rotunda pri stanici. „Trasy boli takmer identické. Nebolo to celkom jednoduché. Podľa nahrávok, ktoré som si vypočul ešte vo vlaku, som sa snažil nakresliť si v hlave mapu. Na mieste som ale zistil, že tá trasa je v konečnom dôsledku úplne iná,“ povedal líder skupiny pre Trenčín Juraj Práger. Ako však dodal, bola to jedna z tých jednoduchších trás, aké v ten týždeň absolvovali.
Nebezpečné miesto pri východe z pochodu
„Bola relatívne bezproblémová, oporné body spomenuté v nahrávke boli jasne identifikovateľné. Jediné nebezpečné miesto bolo na ceste do centra mesta, keď sme vyšli z podchodu. Spred piatich rokov, keď som tu bol na mojom prvom sústredení, som si pamätal, že tam bol po ľavej strane hotel. Teraz sme tam mali ako oporný bod stavebný plot. A ten končil priamo pri prechode pre chodcov. Tam to bolo trochu užšie, aj psíci to mali komplikovanejšie. Ale inak samotný presun cez centrum aj cesta na večeru boli už ako–tak bez problémov,“ vysvetlil Juraj. Nenahraditeľnými pomocníkmi boli ich vodiace psy. Orientácia v neznámom prostredí ich unavila, ako povedali ich majitelia, bolo to pre nich veľmi náročné. „Niektoré dni mali aj štyri trasy. Musia byť v strehu, vyhodnocovať situácie, rozmýšľať, kam a ako nevidiaceho od prekážky odviesť, kadiaľ je to najbezpečnejšie,“ hovorí Andrea Kujovičová.
Okrem naplánovanej trasy si štyria cestovatelia posedeli na káve na jednej z letných terás v centre mesta. „Páčil sa nám prechod cez centrum, nakoľko v nahrávke sme mali uvedené, že budeme obchádzať letné terasy, tak sme si na jednej našli sedenie a posedeli pri kávičke,“ povedal Juraj.
Odviezli im oporný bod
Hlas z nahrávky smeroval ich kroky počas celého týždňa. V každom meste viedol skupinu jeden zo štvorice. Aby sa dostali do cieľa, museli sa držať oporných bodov. „Napríklad, aby sme trafili do parku, keď sme išli zo stanice, mali sme si kontrolovať pravú líniu a nájsť kríky na múriku, ktoré tam boli osadené. Teda nerástli zo zeme, ale z vyššieho bodu. Ďalšími opornými bodmi boli plastový kontajner či stĺp osvetlenia. Keď sme ho našli, vedeli sme, že sme v parku. Ďalším oporným bodom bol samotný podchod,“ vysvetľuje Juraj.
Ako doplnil Róbert Cielontko, nahrávka vždy určí jednu stranu, pri ktorej sa držia. Ak sa zmení, nahrávka ich na to upozorní. „Opornými bodmi sú aj povrchy, paličkou si dokážeme odkontrolovať, či ideme po tráve, asfalte, či štrku,“ povedala Andrea.
Počas cesty zažili aj humorné situácie. V Košiciach im napríklad zmizol oporný bod. Bol ním stavebný kontajner, ktorý medzitým odviezli. Inštrukcie „Do mesta budete prechádzať cez bránu, ktorá je podobná našej Michalskej“, im tiež veľmi nepomohla, keďže nevedia, ako Michalská brána vyzerá.
Práve v tom je problém, keď vidiaci ľudia navigujú nevidiacich. „Často povedia tu, tam alebo tadiaľ, prípadne ukážu rukou,“ opisujú nevidiaci. Oni pritom potrebujú pevné body, ktorých sa môžu držať. Pomôže napríklad aj to, keď im poviete, že pôjdu okolo drogérie. To kde sú, zistia podľa vône.
