NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Divadelná, televízna a filmová herečka Eva Rysová (79) dokázala byť na javisku komediálna i hravá, ale aj ironická, racionálna a psychologicky presvedčivá. Od 15. apríla jedenásta nositeľka Kvetu Tálie predstavila svojim priaznivcom aj svoju civilnú podobu. Je skromná, milá, stále usmiata, úprimná a priateľská. Taká bola aj počas rozhovoru pre naše noviny.
* Ako sa dievča z Hajnáčky, malej obce v okrese Rimavská Sobota,môžedostať do sveta filmu a divadla?
- Jaj, to bola dlhá cesta. Z Hajnáčky sme sa presťahovali do Lučenca, kde bol veľmi dobrý ochotnícky súbor. Aj gymnázium pomenovali menom Boženy Slančíkovej-Timravy. Timravu som osobne veľmi dobre poznala, pretože to bola teta mojej najlepšej priateľky. Dala nám svoju hru ešte v rukopise a tú sme pri slávnostnom premenovaní gymnázia zahrali. Vtedy som si pričuchla k divadlu.
* Milovali ste matematiku, stala sa z vás napokon herečka.
- Dovtedy som chcela byť architektka, aj som maturovala z deskriptívnej geometrie a matematiky. V Lučenci som sa nakazila morom zvaným divadlo (smiech). Začala som hrať v ochotníckom súbore Timrava a zúčastnila sa aj súťaže Jiráskov Hronov. Divadlo som už potom nedokázala opustiť.
* Pôsobili ste v Martine, Nitre, Trnave, Bratislave. Kamsa vo svojich spomienkach najčastejšie vraciate?
- V Martine bola fantastická atmosféra. V tomto meste bolo vždy zaujímavé divadlo. Hoci najlepší herci väčšinou odchádzajú do Bratislavy, toto divadlo vždy vstane z popola a vždy je výborné. Je tam nejaký genius loci a martinské divadlo sa znovu a znovu stáva špičkovým.
* Hrali ste vo veľkomestách, ale aj v malých mestách a obciach. Kde je vďačnejší divák?
- To je veľmi rozdielne. Ľudia do Bratislavy chodia do divadla aj autobusmi a tí chcú skutočne divadlo vidieť. Rozdielna je atmosféra, keď je premiéra a sú tam oficiality a iná je atmosféra, keď máte divákov, ktorí si kúpia lístky a chcú tam ísť. Nedobrí boli diváci, ktorí z úradu dostali vstupenku a z povinnosti tam museli sedieť. Niekedy ani neprišli a poslali šoféra (smiech). Na druhej strane som zažila vysoko postavených ľudí, ktorí divadlo vnímali veľmi dobre.
* Nie vždy prídu do divadla iba jeho priaznivci. Predkýmsa vám hralo najhoršie?
- Najhorší sú študenti-pubertiaci. Tí sa hanbia prejaviť cit a jeden pred druhým sú ťažkí frajeri. Majú poznámky a potom sa okolie smeje. Mala som aj veľmi trápny zážitok a nevedela som, či mám odísť z javiska alebo sa premôcť. Urobila som to druhé, ale bolo to veľmi nepríjemné.
* Podľa vás je herectvo umenie okamihu. Maliari i spisovatelia zanechávajú za sebou trvalé diela, herci sú známi a obletovaní vtedy, keď sú na výslní.
- Presne tak to vnímam. Keby sme hodili na žeravé uhlie hrsť byliniek, stúpol by hustý dym a z toho by sme formovali sochu. V momente, keď je vyformovaná, sa aj rozplynie. Také je herecké umenie. Našťastie, existuje televízia a film, ktoré tú konzervu urobia. To ale nie je ono. Súhra s divákom, ktorý je partnerom herca, je najkrajšia. Divadlo v ňom zanecháva stopu. Preto sa dobrý herec snaží diváka rozosmiať, ale aj rozplakať a prinútiť ho rozmýšľať a prirovnávať svoje osudy k tým, ktoré sa odohrávajú na javisku.
* Profesionálov aj ochotníkov by malo zrejme spájať to isté divadelné srdce
- Všetci dobrí herci hrajú so srdcom. Ochotnícki herci divadlu však obetujú veľmi veľa. Pred troma rokmi som hrala s ochotníkmi v kanadskom Toronte, kam ma pozvali slovenskí divadelníci. Boli to emigranti, ktorí odišli v roku 1968. Hrali o sebe a pre seba hru Viliama Klimáčka o emigrácii. Študovali to tri mesiace a boli to zapálení ľudia. Po svojej celodennej práci večer každý deň skúšali. Veľmi ochotníkov obdivujem.
* Prejdime k súčasnosti, ako vnímate stav dnešnej slovenskej filmografie?
- Je mi to veľmi ľúto. Musíme sa prispôsobovať vkusu diváka, a preto sa hrajú tie nekonečné seriály. Mám pocit, že sa divákovi neprispôsobujeme, ale ešte mu podliezame, ešte pod ten vkus. Nieže ho dvíhame, ale nechávame diváka ešte padať nižšie. Ten slovník, tie témy… česť výnimkám.
* Vo vašich hereckých stopách pokračuje váš vnuk žijúci v Kanade. Zároveň študuje ekonómiu, na ktorú cestu sa vydá?
- Objavili ho v školskom divadle, keď hrali Luskáčika. Obsadili ho najskôr do reklamy a potom sa to sypalo. Hral už asi v pätnástich filmoch. Dostal aj cenu Young Actor Awards. Ale ekonómia vyhráva na celej čiare. Už sa tomu venuje a začal podnikať v tejto oblasti. Film si ponechal ako hobby a berie to ako dobrú zábavu. Krátku prestávku mal iba počas puberty.
* Stvárnili ste mnoho rolí. Ktorá sa stala tou srdcovou?
- Nedá sa to určiť. Môžem ponúknuť iba jedinú odpoveď. Je to ako s matkou, ktorá ma desať detí. Všetky má najradšej. Najmilovanejšia je vždy tá rola, ktorú práve hrám.
* Ktorá divadelná poloha je vám najbližšia. Dramatická či komická?
- Som vďačná osudu, že ma našťastie nikdy nezaškatuľkovali. Na škole som si myslela, že budem hrať radšej drámy, potom som hrala množstvo komediálnych postáv. Hrala som od kráľovnej po cigánku úplne všetko.
* Ostáva tak za vami pestrý repertoár divadelných, televíznych i filmových úloh.
- Herecký osud je taký. Najskôr hráme princezné, potom kráľovné, dobré mamy a zlé mamy a napokon ježibaby a bosorky. Nedávno som natočila film, kde som hrala tristopäťdesiatročnú čarodejnicu.
